Sexuálne obťažovanie. Všade sa o ňom hovorí, aj píše. Keď som načrela do svojej minulosti, zistila som, že som sa s ním stretávala prakticky od útleho veku. Častokrát bez toho, aby som si to uvedomila alebo správne vyhodnotila situáciu. Poprvýkrát mi tá skúsenosť skrížila cestu ešte v predškolských rokoch. Vyrastala som v starej štvrti, kde ustavične pobehoval rákoš detí. Hrávali sme sa na detskom ihrisku alebo na dvoroch medzi ošarpanými domami. Aj v ten deň sme sa bláznili, keď ma odrazu čosi pošteklilo na zátylku. Vraví sa, že deti a zvieratká majú nepomenovateľný inštinkt, ktorým doslova zavetria blížiace sa ohrozenie. Môžem potvrdiť. Zmätene som sa poobzerala okolo seba a vtedy som zbadala, že nejaký cudzí muž podáva mojej kamoške lízanku. Ani neviem prečo, ale rozbehla som sa k nim. Istotne nie kvôli lízanke – nemala som ich rada. Akonáhle ma muž v obleku zaregistroval, maškrtu vrátil do vrecka a rýchlo odkráčal. Nevšímajúc si vyčítavé pohľady priateľky, zavolala som niekoľko ďalších parťákov a vysvetlila im, čo sa stalo. Po krátkej porade sme sa vybrali k najbližšej fungujúcej telefónnej búdke. Najvyšší z nás z tepláčikov vytiahol drahocenný päťdesiathaliernik a dákym zázrakom sa dovolal na správne číslo. Podal stručnú správu: „Jeden ujo tu lozdáva lízatká. Ale ja som nekcel! Na Palálikovej.“ A zložil. Na počudovanie sa do desiatich minút zjavili policajti a dokonca naše mnohohlasné svedectvo vzali vážne. Asi o dva dni sme sa z tajných odposluchov rodičov dozvedeli, že ten muž bol naozaj „zlý“ a vtedajšia Verejná bezpečnosť ho odchytila. Za jeho dolapenie sme odmenu nedostali. Ani jednu lízanku… Inokedy som dákym nedopatrením sama posedávala na lavičke na ihrisku, keď si ku mne prisadla neznáma žena okolo štyridsiatky. Hneď ma začala spovedať. „A ty kde máš mamičku? A otecka? Bývaš ďaleko?“ Znovu zafungovala výstraha. V štvrti sme všetci všetko o sebe vedeli a, keď už, bežné boli otázky „ako sa voláš“ či „koľko máš rokov“. Znovu niečo nesedelo. Bleskurýchlo som vyskočila z lavičky, cez plece som zakričala: „Ja sa už MUSÍM ísť hrať. Bozkávam, teta!“ – a vtrielila som rovno do stredu pieskoviska, kam /ako som správne predpokladala/ ma nebude v ľahkých šľapkách nasledovať. V tom okamihu sa z obeda vrátil dozorca ihriska. Ihneď zamieril priamo k tej pani. A situácia sa opakovala. Žena ušla. Dodnes netuším, čo chcela… Žiaľ, sexuálne obťažovanie sa nevyhýba ani nášmu školskému systému. Medzi jeho pracovníkmi som natrafila na sadistov, aj zvrhlíkov všemožných typov. Ešte na základnej som raz na poslednú chvíľu vbehla do kabínky dievčenských záchodov. Keď som z nej vyšla, uvidela som jedného učiteľa, ako sa dreveným ukazovadlom prehrabáva v otvorenom smetnom koši a so zvláštnym leskom v očiach si prezerá jeho obsah. Akonáhle ma uvidel, doslova poskočil. V snahe zachrániť situáciu zavrčal: „Už zvonilo.“ A odkráčal. Nikdy som nikomu z „dospelákov“ ani tento, ani žiadny iný podobný incident neohlásila. Po prvé sa nepatrilo žalovať a po druhé som tomu jednoducho nerozumela. Dnes si myslím, že som urobila dobre. Keby sa čosi také dozvedel môj tatko, na mieste by páchateľa v lepšom prípade prizabil a napokon sám ešte skončil vo väzení… Nuž, a ktoré dievča či žena sa ešte nestretla s „obnažovačmi“ alebo takzvanými „šúchačmi“? Ja som to šťastie mala veľakrát. Ako mladučká tínedžerka som si tak hovela na krajnom sedadle totálne natrieskaného autobusu, keď mi do pleca začalo tlačiť niečo nepríjemne tvrdé. Toľko som uhýbala na druhú stranu, až sa aj to dalo považovať za obťažovanie. Ver mi, naozaj som nechápala, koľká bije. Až po mnohých rokoch, keď to na mňa skúšal ďalší z dlhého radu „šúchačov“, som už vedela, ako najrýchlejšie vyriešiť situáciu. Z plných pľúc som zajačala: „Ty sviňa jedna nakazená, okamžite sa o mňa prestaň obtierať, lebo…!“ Zabralo. Na nasledujúcej zastávke vystúpil – skôr, ako sa k nemu predralo zopár bojachtivých mládencov a jedna dobiela rozzúrená pani v staršom veku. Takýchto zážitkov som mala neúrekom. Iba na jeden dodnes spomínam s úsmevom. Ako mladá dievčinka som sa raz zúčastnila hromadného cvičenia, na ktorom sme spávali v nejakej telocvični na nafukovačkách. Niekedy nadránom som dostala chuť na poslednú predspánkovú cigaretku. Kamošky mi dali košom, tak som sa sama vybrala do spoločných spŕch. Sotva som si dva razy potiahla, vošla dvojica ozaj krásnych mladých žien, ktoré sa začali bozkávať, rovno pred mojimi /vtedy ešte/ naivnými očami. Nemohli si nevšimnúť moju zvedavosť. Jedna z dvojice ma s úsmevom oslovila: „Nechceš sa pridať?“ Iba som nemo zavrtela hlavou. „Tak nič.“ Dnes tomu nehovorím sexuálne obťažovanie, ale férová ponuka…Za celý svoj život som si vypočula stovky nešťastných príbehov iných žien i mužov: od ľahkých poťapkaní po zadku, cez lascívne návrhy nadriadených, až po skutočne tragické znásilnenia a zneužívanie v najužšom rodinnom kruhu. Našťastie, ja som z každej kolízie so zlom a zvrhlosťou vykorčuľovala bez fyzickej či psychickej ujmy. Ale čo iné deti, tínedžeri, ba aj bezbranní dospelí, ktorí sa nevládzu alebo nevedia brániť? Len sa obávam, že ja sa konca boja so zlom v akejkoľvek forme nedožijem…Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…