Vážení spoluobčania, už sa konečne prestaňme chovať pápežskejšie ako pápež! Kde sa v tomto národe vzala tá potreba do všetkého kecať? Ustavične len kritizujeme, napádame, komentujeme, posudzujeme, vŕtame aj do vecí, do ktorých nás nič nie je. Podľa nespočetného radu pozorovateľov „zvonku“ sme národom notorických frfľošov. A ja sa obávam, že majú pravdu. Akým právom sme schopní vynášať súdy trebárs nad vojnovým konfliktom na Ukrajine? Ako si vôbec dovoľujeme myslieť, že tomu niekto z nás, bežných občanov bez zodpovedajúceho odborného vzdelania rozumie? Nie je to od nás príliš trúfalé? Veď s tým, aby zohľadnili všetky faktory a súvislosti, majú problém aj špičkoví profesionáli, desaťročia sa venujúci medzinárodným vzťahom so špeciálnym orientovaním sa na rusko-ukrajinský vývoj! Na mňa sa však zo všetkých strán valia laické, akože fundované drísty hocijakého trubiroha, ktorý sa nazdáva, že zožral všetku múdrosť sveta, a že iba a len ten JEHO názor je ten pravý a jediný… Ktosi je presvedčený o tom, že na vine je Putin, iný zas že Zelenskyj či Biden, Brusel, neonacisti, hysterická psychopatia jedinca, židoboľševici, svetová burza, čínska hrozba, islamskí teroristi a – tí skutočne odvážni – si myslia, že vinní sú všetci dokopy. A ako inak to môže dopadnúť, než že sú rozhádané celé rodiny, najlepší priatelia a známi, kolegovia na pracovisku? Pod vplyvom alkoholu môže záver debaty zaklincovať aj pästný súboj. A môj postoj? Slovami klasika: „Viem, že nič neviem.“ Čím som staršia, tým viac sa mi to potvrdzuje. Preto radšej mlčím a počúvam. Postupne zbieram vedomosti a ako farebné korálky ich navliekam na šnúrku, ukladám do tej mojej malej makovičky. Počúvam a zbieram fakty, všímam si súvislosti, príčiny a následky. Počúvam a potichučky analyzujem. Starostlivo si vyberám, KOHO počúvam. Samozrejme, že mám svoj názor, no nikomu ho nasilu nevnucujem a nevylučujem, že ruka v ruke s vývinom udalostí a množstvom nazbieraných overených skutočností môže dozrievať, aj sa meniť. Len s veľkým odstupom času história ukáže, kde bola pravda. A ja zatiaľ počúvam…Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…