Citát z Wikipédie: „Adrenalín je hormón a neurotransmiter. Tiež sa označuje ako stresový hormón. Celkový účinok je príprava organizmu na zvýšenú aktivitu: útek alebo útok.“ Ja som tiež raz utekala ako o život… Nie prvýkrát som sa musela zúčastniť obhliadky havarijného stavu časti banskej chodby. Predák, päť technických pracovníkov a ja ako zástupkyňa autorského dozoru projektanta sme nastúpili do vozíkov závesnej dráhy a prudko klesajúcou dlhatánskou úpadnicou sme sa hrkotavo rútili do čierňavy hlbokého podzemia. Na konci strminy sme vystúpili a pokračovali niekoľko kilometrov po svojich – husím pochodom, jeden za druhým – na miesto činu. Ako správna matka hus nás viedol predák, mňa strčili kamsi doprostred radu. Sústredene, mĺkvo sme strihali metráž… Vtom sa mi kdesi za chrbtom začalo pravidelne ozývať nezameniteľné klopkanie kovu o kov. Okamžite bolo jasné, o čo ide. Čiasi ochranná prilba narážala do stropných častí oceľovej výstuže. Človek podvedome kopíruje pohyby toho, čo kráča pred ním. A tak sa kolega za mnou prikrčil, keď ja, a zase sa vystrel, keď ja. Lenže to nemal robiť, pretože bol o dobrých 30 centimetrov vyšší. Asi po dvadsiatom ťuknutí som sa už v duchu chichotala a spredu sa tiež ozývali čudné pridusené zakašľania. Už-už som myslela, že to nevydržím, keď sa spoza môjho chrbta ozvalo: „No teda, paní kolegyně, za vámi se jde ale blbě!“ Konečne sme sa mohli naplno rozrehotať, vrátane chudáka poškodeného. Po príchode k zdemolovanému úseku sme zhodnotili situáciu, trošku si zahmkali, pošpekulovali a navrhli postup opráv. S príjemným pocitom dobre vykonanej práce sme sa pobrali na spiatočnú cestu k úpadnici /znovu pešo, pretože sme sa tam tárali mimo bežných prevádzkových časov závesnej dráhy/. Už som sa tešila na vozíček, keď predák zahlásil: „Chlapi, musíme až hore po svojich.“ Nielenže mňa odignoroval, ale ma aj totálne odrovnal. Upadla som do šoku. Ja, krčmový typ z dolniakov mám zdolať ten Everest?! Ani za svet! No nedalo sa nič robiť, ak som ešte niekedy túžila vidieť slnko…Prešli sme len zopár desiatok metrov, keď predákovi zachrčala vysielačka. A potom pre zmenu zachrčal zas predák: „Chlapi, musíme pridať. Mimoriadka. Máme za chrbtom súpravu. Tak pohyb, pohyb!“ Ten frajerský pán vedúci, zodpovedný za našu bezpečnosť, ma nielenže opäť odignoroval, ale uvrhol ma do stavu šialenej paniky. Taký príšerný strach som dovtedy a ani nikdy potom nezažila. Ja, viac-menej slušná slečna z veľkomesta, som sa náhle ocitla v bezprostrednom ohrození života. Vtom sa vo mne prebudili prastaré inštinkty štvanca. Zabrala som. Krok za krokom. Bez premýšľania. Len pridaj, dievča! Rýchlo, rýchlo, ešte rýchlejšie! Nešpekuluj a makaj! Po chvíli som si uvedomila, že som všetkých predbehla. Vrátane predáka – zarytého ignoranta mojej ženskosti. Hore na plošine som bola prvá. Dodnes netuším, ako som to dokázala, len si pamätám, že po tom zabijackom výšľape som mala úplne pokojný, vyrovnaný dych. Ostatní fučali ako lokomotívy… Tento kratučký incident ma naučil, akú dôležitú funkciu plnia ľudské hormóny – poslovia informácií. Že občas spôsobujú aj drobné patálie? Rozbúrené pubertálne či tehotenské hormóny? Tie sa raz ustália. Ten MôJ hormón, pomenovaný adrenalín, mi možno zachránil život. A som si istá, že keď ho znovu budem potrebovať, príde a zase ma vyseká z hocijakej galiby … Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…