Zdanie niekedy klame. Obvykle aj s odstupom času čierna zostane čiernou a biela bielou / najmä ak periete v Perwolle!/. No nie vždy. Raz za čas sa natoľko seknete v prvotnom úsudku, až vám nad tým zostane rozum stáť. Vtedy len krútite hlavou a nevychádzate z úžasu nad tým, ako ste mohli sami seba tak obabrať… Vo svojom živote som bola niekoľkokrát napadnutá rôznymi indivíduami. Našťastie som z týchto incidentov zakaždým vyviazla so zdravou kožou. Nie som rodená obeť. A pravdou tiež je, že nie vždy som sa chovala zodpovedne, s vylúčením všetkých možných rizík. Rôzne osamelé pochôdzky nočnou Bratislavou istotne neprospievajú bezpečnosti… V tých dávnych časoch som si ešte ako študentka brigádnicky privyrábala roznáškou novín. Obvykle všetko prebehlo bez problémov. Ráno o pol piatej ste na uliciach stretli veľmi málo ľudí. Krčmy boli už dávno po záverečnej a ani nástup do práce sa ešte nekonal. S jedinou výnimkou: trochu rušnejšie boli soboty, keď sa šťastne omámení pijani z rôznych zábav oneskorene vracali domov. Táto príhoda však prebehla uprostred týžňa, takže som nepredpokladala nijakú mimoriadnu udalosť. Už som takmer končila s roznáškou, keď sa náhle z bočnej uličky vyšuchtal čudný chlapík. Priemernej výšky, normálne oblečený, ibaže sa dáko často obzeral cez plece, akoby ho čosi prenasledovalo. Akonáhle ma zbadal, vykročil priamo ku mne. Nelenila som a zvrtla som to cez cestu na protiľahlý chodník. Tak si najlepšie overím, či ide po mne, alebo máme iba náhodou rovnaký smer…Smola. Chlapík sa pobral za mnou. Opätovne som to otočila a vrátila sa na štartovaciu čiaru. On znovu za mnou. Aj mi to už pripadalo smiešne, avšak pokiaľ som ho mala v pätách, netrúfla som si vojsť do ďalšej temnej brány – bolo by to číročisté šialenstvo. Lenže ja som potrebovala dokončiť rajón! Nemala som na výber. Zastala som, pevne rozhodnutá čelom sa postaviť predátorovi a – netrpezlivo som vyčkávala. On zastal asi meter a pol odo mňa. Zblízka nevyzeral veľmi útočne, len nepatrne vyšinuto. Niečo síce zabrblal, ale vôbec som mu nerozumela. Tak som prešla do útoku. „Čo chceš?“ vyštekla som na neho. Namiesto odpovede začal z veľkého batohu vyťahovať dáke handry. „Signora, Roma, Roma!“ Najprv som si myslela, že hľadá cestu nazad do Ríma, ale tam predsa vedú všetky cesty, tak prečo s tým otravuje práve mňa? Horúčkovitým šeptom pokračoval: „Signora, originale Roma! Italiano! Duecento koruna! A buon mercato!“ Kým sa snažil ma o čomsi presvedčiť, vytiahol dva krásne úpletové svetríky. Až vtedy mi svitlo. Ten potenciálny zabijak sa snažil so mnou urobiť kšeft! Zamietavo som zakrútila hlavou. „Nie, nie, daj to preč! Nemám záujem…“ Nevzdal to. Bez prestania do mňa hučal: “ Originale Italiano! Solo duecento! Singora, per favore, vedere!“ Znovu som pokrútila hlavou, už o niečo razantnejšie. „Nerozumel si? Nechcem. Non! Nein! Not! Ne pas! Nem! Kein kšeft! Už chápeš?“ Ani po piatich minútach som sa ho nedokázala zbaviť. Nesmierne tvrdošijne na mňa útočil. Už-už som si začala zúfať, keď vtom sa na konci ulice objavilo auto policajnej hliadky. A mala som po probléme. Milý chlapík z môjho života zmizol rovnako rýchlo a nepozorovane, ako sa do neho votrel…Až neskôr som si uvedomila, že sa vo mne ozval úplne nezmyselný, silný pocit ťažko urazenej ženskej hrdosti. Sprvu to vyzeralo, že ten italiano pajác baží po mojich vnadách a napokon sa ukázalo, že šiel po mojich ťažko zarobených korunkách! Veru, veru, zdanie občas klame… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…