Naozaj by ma úprimne zaujímalo, ktorý magor vymyslel lyže. Podľa mňa tie dve dlhé dosky jednoducho nie sú vhodné pod ľudské nohy. Ich vývoj sa mal začať a hneď aj skončiť užitočnými snežnicami. A basta!
Zimu nemusím. V útlom detstve som tiež nakrátko podľahla čaru hromadných guľovačiek a divokých sánkovačiek, no rýchlo som z nich vyrástla. Dnes uznávam iba zopár zimných športov: popíjanie horúceho grogu či teplého čaju s rumom, šach, sledovanie televíznych prenosov z pretekov, na ktorých sa zúčastňuje Petra Vlhová, či počítanie zlomených kostí pri nešťastnom dopade po lete zo skokanského mostíka – a to všetko výhradne iba v blízkosti výkonného vykurovacieho telesa… Ako na potvoru, každá škola, ktorú som mala tú česť navštevovať, so sadistickou krutosťou usporadúvala povinné lyžiarske zájazdy. Kupovať na ne vybavenie bolo zbytočným luxusom, preto sa požičiavalo. Nikdy sa nám nepodarilo trafiť tie správne miery. O tri alebo štyri čísla väčšie topánky sa ešte dali vypchať hrubými ponožkami, no s lyžami to bolo horšie. Vo zvislej polohe som nedosiahla ani na ich špičky. Mini-dĺžky boli v tých časoch vzácnym podpultovým tovarom… Na mojom druhom kurze som sa preventívne prihlásila do skupiny úplných začiatočníkov, aj keď som už zaučenie mala za sebou. No radšej strávim tých desať dní v bezpečí na zadku, na miernych kopčekoch, ako by som s „pokročilými“ alebo „profesionálmi“ mala každý deň absolvovať nezmyselné polhodinové pešie výstupy nahor do strmého kopca, aby som si potom vychutnala polminútovú jazdu nadol. Inštruktor našej výberovky bol fajn chlapec. Dva dni sme sa príjemne motkali v okolí našej chaty, učili sme sa otočky na mieste i základné postoje pri „plúžení vpred“. Už-už som sa optimisticky nazdávala, že z tohto bieleho výletu vyviaznem bez úhony, keď nás odrazu šokovala správa, že sa máme pripojiť k väčšine zájazdu a v kurze pokračovať v malom lyžiarskom stredisku. Neviem, v ktorej tupej makovici sa zrodil ten absurdný nápad, že je na nás už veľký zjazdovkový svet pripravený… A tak som sa odrazu ocitla v dlhej šóre nadšencov čakajúcich na vlek. Obsluhujúcemu som stihla len oznámiť, že netuším, ako na to, ale on sa nedal odradiť. „Hlavne na to nesadaj, nechaj sa ťahať!“ utrúsil na pol úst a už mi aj medzi nohy strkal nejakú dlhú tyčku, zakončenú drobnou margarétkou. Aj by som mu jednu vrazila za to, že si dovoľuje takto ma na verejnosti sexuálne obťažovať, no mala som plné ruky. Samozrejme, akonáhle sa tyčka našponovala, dosadla som na kvetinku a tvrdo capla na ľad. Niekoľko nasledujúcich ružíc mi nebezpečne prefičalo nad hlavou. No vlekár to so mnou nevzdal. Zjavne mal nepoddajnú náturu slovenských hôrnych chlapcov… Ešte dvakrát som nedôstojne pristála na dolnej časti chrbta, kým som nepochopila princíp hry. Konečne som sa viezla! Hurá! Začala som si pripadať ako víťaz z profi-tímu. Žiaľ, znovu sa potvrdilo staré známe: pýcha predchádza pád. Na vrchol už chýbalo len niekoľko desiatok metrov, keď odrazu tyčka začala poskakovať a čudne hrkotať. Bác, a už som sa znovu váľala na zemi. Bleskurýchlo som sa pokúsila odpratať z dráhy vyjazdených hlbokých koľají, ale nestihla som to včas. Za mnou idúca Danča nedokázala obísť živú prekážku a skončila vedľa mňa. Vtedy som zistila, že nemám palice a jedna lyža sa tiež odporúčala do diaľav… Keď sme sa konečne dosmiali a ja som sa dostatočne poospravedlňovala, zhodnotili sme svoju situáciu. Nebola dobrá. Hoci Danča patrila k pokročilým a zostali jej aj obe lyže a palice, ani ona sa neubránila povzdychu: „Dofrasa!“ Prívlekové územie pokrývala súvislá plocha hrboľatého ľadu. Lyžovalo sa až o kusisko ďalej. Nemali sme šancu sa tam dostať, rovnako ako ani strmým kopcom hore. Jediným riešením bolo po svojich dáko zísť dolu. Odopla som si aj druhú lyžu a územím nikoho som ju poslala za jej družkou. Urobila som jeden nesmelý krok a – už som sa nekontrolovateľne šmýkala nadol. Dodnes neviem, ako sa mi podarilo vzpriečiť a zabrzdiť skôr, než by som si na ľadových bubnoch načisto roztrieskala lebku. Nejako som sa pozviechala na kolená. Zamávala som Danči, ktorá na mňa zízala s otvorenými ústami. Vedela som že musím niečo vymyslieť… Vždy som mala rada prírodopisné seriály. Preto som zvolila štýl „tučniak“. Rukávy hrubej vetrovky som si pretiahla až za prsty a prevalila sa na brucho. Lepšie prísť o zuby než o mozog. A začala jazda smrti. S vysoko zdvihnutou hlavou, s brzdením špičkami pevnej obuvi a miernym kormidlovaním rukami som sa pekelnou rýchlosťou čelom vpred rútila do vytúženého cieľa. Nedočkavý rad čakajúcich turistov sa predo mnou rozpŕchol na všetky strany. Za nimi sa vynorilo pružné pletivo bezpečnostnej zábrany. Ruky som pokrčila v lakťoch, odvrátila hlavu a chránenými predlaktiami doň vrazila. Spoľahlivo ma zabrzdilo. Otočila som sa na Danču a šťastne jej zakývala. Použila taký istý postup a skončila ako ja. Živá a zdravá… V priľahlej krčmičke sme zožali búrlivý potlesk. Cez obrovskú presklenú stenu všetci prítomní sledovali naše kaskadérske vystúpenie. Vzápätí mi jeden dobrák podal jednu lyžu, druhý druhú, tretí zas obe palice. Ktovie, kde všade ich pozbierali. Nielenže zostali nepolámané ako ja, ale dokonca ani nikoho nezranili. Aj šmykľavé otepľovačky zostali vcelku. A našu dobrú náladu nepokazila ani poznámka jedného rýpala: „Dievčatá, dúfam, že to nebol pokus o získanie dvoch chrbtov namiesto jedného! Bola by to škoda…“ Na mojom poslednom lyžiarskom zájazde som sa znovu prihlásila medzi začiatočníkov. Síce nás opäť zatiahli aj k vlekom, avšak zaobišlo sa to bez nespoľahlivých tyčiek medzi nohami. Všade už boli sedačky alebo pohodlné kabínky…
Zimné radovánky – a špeciálne lyže – ozaj nemusím. Na súčasnej mladej generácii sa mi najviac páči, ako rýchlo si osvojila umenie snowboardingu. Len si trošku robím starosti, kam až sa bude uberať aj jeho vývoj, pretože mi nedávno prišlo video, na ktorom jeden z potomkov našej rodiny na širokej doske zdoláva pieskové duny v ktorejsi arabskej púšti. Vari sa to bude volať sand-boarding? Snažila som sa chlapca presvedčiť o záludných nebezpečenstvách, akým sa vystavuje. Prosila som ho, vyhrážala sa mu okamžitým vydedením, ak s tým neprestane. Nič nepomohlo. Neviem prečo, no on sa len smial a smial… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…