Človek rozumný – homo sapiens – je živočích, cicavec z radu primátov. V škole nás učili, že od ostatných zástupcov veľkolepej rôznorodosti prírody sa z nej vymyká vertikálnym držaním tela, inteligenciou, využívaním odevu, schopnosťou hovoriť a pomocou rúk používať nástroje. A myslím, že Mark Twain pridal aj zmysel pre humor. No s drzosťou mne vlastnou si dovolím spochybniť tie nabifľované frázy…
Odkedy sa skôr vozíme, než chodíme či beháme, a neustále skláňame hlavy k mobilom a vysedávame pred televíznou obrazovkou – odfajkúvam prvú z téz. Aktívne používanie nástrojov sa pomaly, ale isto transformuje na stláčanie ovládacích gombíkov a posúvanie počítačovej myši po podložke. Vďaka kalkulačkám, počítačom a navigačným systémom postupne čiastočne osprostievame. Potreba zimných kabátov? Zvieratám zhustne srsť a tukové vankúšiky, vtákom perie. A ten zvyšok typických charakteristík človeka? Čím sa tak veľmi odlišuje od iných druhov? Obávam sa, že toho nie je veľa. Metaforických i praktických príkladov rovnostárstva je mnoho. Každá živočíšna kategória bojuje o prežitie – svoje, aj svojho populačného druhu. Žije v spoločenstvách i individualisticky. Tlupy opíc a ostatných primátov bojujú s inými tlupami o výhradné teritóriá. Keď je lev sýty, odpočíva. Útočí len v prípade ohrozenia. Naopak, žralok je ustavične hladný. Krokodíl a aligátor lovia neprestajne – čo sa do nich nevprace hneď, to si do rôznych úkrytov odkladajú na horšie časy. Nedávno som videla nádherný program o rozdieloch medzi vlkom a psom. V uzavretej klietke s ovládacou pákou bola umiestnená neodolateľná pochúťka. Vlkovi ukázali, ako sa k nej môže dostať. Po jedinom neúspešnom pokuse si hravo zamaškrtil. Pes to vzdal a vrátil sa k svojmu majiteľovi, aby žobronil o pomoc. Zdomácnené hoviadko alebo prasiatko sa bez odporu nechá odviesť na porážku. Diviak bude bojovať o prežitie do posledného dychu. Nekonečná materinská láska medvedice či tigrice je povestná. Zato kukučka pokojne nakladie vajcia do cudzích hniezd a viac sa o svoje potomstvo nezaujíma. Podľa vedeckých štúdií je homosexualita vo zvieracej ríši pomerne bežným javom, rovnako ako aj hermafroditizmus. Prefíkanosti vrany či líšky sa vyrovná máločo, takisto pracovitosti včely a mravca. Hoci na to používajú iné komunikačné prostriedky než človek, všetky jedince bez rozdielu si aj až na nepochopiteľne veľké vzdialenosti dokážu odovzdať potrebné informácie. Ja osobne milujem delfíny: existujú v spoločenstvách, vedia sa exhibicionisticky vystatovať, radostne sa zabávať, hrať, smiať sa a dokonca z mne úplne neznámeho dôvodu majú radi ľudí… Možno to vyzerá tak, že v rastlinnej ríši sa nedajú nájsť podobenstvá s charakteristickými črtami takzvaného samozvaného „pána všetkého tvorstva“. Veľký omyl. Na tejto planéte jestvujú niekoľkotisícročné húževnaté stromy, ktoré odolávajú každej nepriazni počasia. Iné sa pružne ohnú, aby sa neskôr znovu hrdo vystreli, ďalšie poláme aj najslabší vánok. I cudzopasníci sa majú veru k svetu. Túžbu po živote neskrotíš. Na Antarktíde , aj Arktíde nájdeš machy či lišajníky, za mimoriadnych okolností určité druhy kvetov. A čo takto spiace baktérie? Alebo púštne sukulenty, juky…Škoda hovoriť!
Okrem človeka sa všetky druhy prírodného spoločenstva správajú podľa svojej genetickej výbavy, intuitívne, neraz až atavisticky. Je to ich prirodzenosť. Takže – čím sa vlastne od nich líšime? Nakoniec som si predsa len všimla dva podstatné rozdiely. Tým prvým je ľudská schopnosť abstraktného myslenia a umeleckej či vedeckej tvorby i uvedomovanie si plynutia času. Tým druhým je, že súčasný homo sapiens jasne definuje pojmy „dobro“ a „zlo“. A vždy, za každých okolností, má právo racionálnej i emočnej voľby s plným uvedomením si jej možných následkov… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…