„Rozumiem vašej otázke.“ Ak som túto vetičku nepočula stokrát, tak ani raz. Nuž, dve vysokoškolsky vzdelané dámy z našej súčasnej nadmieru smiešnej politickej scény, ktoré ju vypúšťajú z úst najčastejšie, by s otázkou položenou v slovenskom jazyku, a nie v dákej hotentotčine, nemali mať problém. Neviem, ktorá z bývalých partajných súdružiek s tým začala, no tá druhá ju zaraz napodobnila. Namiesto toho, aby radšej rovno odpovedala…
Človek má dar reči na to, aby druhému odovzdal informáciu, nie aby bez rozmyslu trepal dve na tri. Iste, aj ja som už mnohokrát svoje okolie obťažovala zbytočnými filozofickými táraninami – najmä pri medovom pravom Tokajskom alebo zhusta namiešanom bavoráku. No v bežnom živote sa snažím šetriť si dych i hlasivky. Hovorím, keď mám čo povedať. Napríklad obrat „Vieš, čo?“ z duše neznášam. Hoci zakaždým ironicky odvetím: „To naozaj ani netuším!“, málokto to pochopí ako zamlčanú výčitku. Odkiaľ mám, dofrasa, vedieť „ČO“? Aj na iné, často používané frázy mám už dlhý čas ťažké srdce. V poslednej dobe sa ujalo odpovedať na každú jednoduchú otázku protiotázkou. Jednak to je neslušné, jednak zbytočne predlžujúce konverzáciu. „Ideš rovno z práce?“ Častá odpoveď: „Prečo sa pýtaš?“ I začne siahodlhé vysvetľovanie mojich dôvodov… Za rovnaké plytvanie slovami považujem úvodnú otázku: „Môžem sa spýtať?“ Prečo to rovno neskúsiš a ja potom posúdim, či a ako ti ju zodpoviem? Znovu by sme ušetrili kopu času, aj slov! Mimoriadne ma vytáčajú začiatky vetičiek typu: „Radím ti…“, „Nič ma do toho nie je, ale…“, „Mala by si…“ alebo „Bez urážky, ale…“. O rady stojím vtedy, keď ich potrebujem a sama si ich vyžiadam. Ak ťa do toho nič, tak do toho nič láskavo ani nestrkaj rypák! Za „mal/mala by si“ bude zaručene pokračovať: pribrať, schudnúť, dať sa ostrihať, zmeniť šatník, zájsť na preventívku, prejsť na vegetariánsku stravu, uzmieriť sa s pohnevaným kamošom, a tak ďalej. Proste jasné narušenie môjho osobného duševného priestoru. A môžete si byť na sto percent istí, že kto začne „bez urážky“, dáku tú urážku na vás istotne vypustí… Vraví sa, že slovo robí chlapa. Poopravila by som to na: robí človeka, pretože si myslím, že sa to rovnako týka aj žien. Slovo vie pohladiť, rozosmiať, upokojiť, občas aj zasýtiť, no zároveň vie aj nasrdiť, ublížiť, metaforicky vás prefackať. Dobrá správa vás dokáže povzniesť až k nebeským výšinám, zlá i zabiť. Prečo potom mnohí z nás ustavične len tak tárajú o stosedem? Vari sa až tak veľmi radi počúvajú? Či z nudy? Mala som jedného takého priateľa, ktorý stále pociťoval potrebu vypúšťať z úst svoje „perly múdrosti“, hoci častokrát vlastne nemal čo povedať. Bolo to otravné. Keď som vstala z pohovky, spýtal sa: „Kam ideš?“ V duchu som si pomyslela: „No kam asi môžem v tom velikááánskom byte ísť len v predĺženom tričku a naboso?“ Nahlas som však povedala: „Skočím iba hen k susedovi pozrieť, čo má nové.“ Priateľ sa urazil. Nepochopil. Vytáčali ma aj dopyty na tému: „Prečo máš ten smetný kôš práve tu?“ No asi preto, že mi to tak vyhovuje! Proste nedokázal ani na chvíľu zavrieť chlebáreň. Občas som ho konfrontovala, aby si uvedomil, koľkokrát ma aj urazil. Vysvetlenie? „Veď to ja len tak – neber si to osobne.“ A ako som to mala inak brať? Veď to vravel mne! Raz som sa neudržala a potajomky som si nahrala náš rozhovor. Po tom, čo si to vypočul, odkráčal a na týždeň sa odmlčal. Keď sa znovu ozval, neospravedlnil sa, ale zas mi vytkol tú nahrávku. Dnes sa mu už oblúkom vyhýbam. Tá jeho neschopnosť sebareflexie bola pre zachovanie môjho duševného pokoja príliš toxická… Avšak za najhoršie a najhriešnejšie zo všetkých druhov bezduchého tliapania aj tak považujem falošné sľuby a farizejské klamstvá. Nejako sa okolo mňa množia, krúžia mi nad hlavou a zaliezajú pod kožu. Je ich stále viac a viac. Tuším sa rozmnožujú delením…
Alebo mám šťastie, alebo som si v živote dobre vyberala. Možno aj, aj. Nikto v mojom okolí netrepe len tak do vetra. Hovoríme, iba keď máme čo. A dokážeme spolu aj spokojne mlčať. Občas je to nesmierne užitočné, zdraviu prospešné a neskutočne príjemné. Vtedy sa započúvam do svojich vlastných myšlienok a pomaličky pookrievam… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…