Ajhľa, aké prekvapkanie! Alebo ani nie? V utorok som porušila jednu zo svojich zásad a sledovala som priamy prenos z hlasovania o vyslovení nedôvery súčasnej vláde. Nepodarilo sa o jedenástej, nepodarilo sa ani o sedemnástej hodine. Vďaka akémusi pofidérnemu procedurálnemu návrhu sa hlasovanie preložilo až na štvrtok večer…
Nedalo mi – musela som si menovite zistiť, „kdo za to může“. Proti odsunutiu termínu neochvejne hlasoval HLAS-SD, SMER-SD, z tých známejších jedincov pán Krošlák . Pani Vorobelová ma príjemne prekvapila. Nezakolísala, nezmenila názor od rána do večera a tiež hlasovala proti. Je mi úplne ukradnuté, za čiu stranu bola do parlamentu nominovaná. Vážim si jej postoj, ktorý neskôr odôvodnila tým, že prihliadala najmä na väčšinový názor občanov, ktorí volajú po zmene vlády a urýchlené bezbolestné ukončenie tejto tragikomickej politickej frašky, čo sa odohráva priamo pred očami celého Slovenska. Naopak ma nemilo zaskočilo konanie strany SaS, ktorá sa zdržala hlasovania. Aj, aj, pán Sulík, to sa robí? Najprv spunktovať hlasovanie o nedôvere vláde a potom naťahovať čas – aby čo?! To manévrovanie znamená, že ešte pripúšťate dohodu? Fujtajbl! Po celom tom cirkuse? A pán Borguľa? Ráno proti, večer za odsunutie termínu? Kupčíme, kupčíme? Čo takto konečne otvorene priznať, že vláda pána Hegera už dávno prekročila hranicu znesiteľnosti, expiračného času a mala by sa s hanbou odpratať do tretieho suterénu? To by som považovala za fér hru. Mám síce nervy ako z ocele, ale táto gašparkovská nekonečná telenovela už predsa raz musí mať niekde záver. Vládna agónia však pokračuje… Pán Pellegrini sa na následnej tlačovej besede vyjadril veľmi mierne, keď počínanie mini-koalície označil za slabošské a nedôstojné. Zato do pána Fica som sa nanovo zamilovala. To viete, stará láska nehrdzavie. Po tom, čo sa kedysi dávno-pradávno dokázal vymaniť z tradičných okov KSČ, neskôr aj brzdiacej SDĽ a založil vlastnú pokrokovejšiu platformu, náš dlhodobý jednostranný vzťah prešiel mnohými metamorfózami. Tak to proste býva so všetkými chlapmi: chvíľu ste hore, vzápätí sa strmhlav rútite dolu – presne ako vo výťahu. Ustavičná hojdačka na entú. Opozičnú politiku pán Fico podľa mňa zvláda tak na jedna mínus. Milujem, keď sa mierne prestane kontrolovať a z hĺbky duše zakričí to svoje „do psej matere!“ a na dôvažok ešte tresne päsťou do rečníckeho pultu /všetci zvukári z toho majú istotne obrovskú radosť!/. Avšak včera sa úplne prekonal. Komentáre, dôvody i dôsledky hlasovania za preloženie termínu formuloval presne a jasne. Dokonca sa na margo kupčenia s hlasmi niektorých poslancov vyjadril, že má na háku, kto s kým, za čo a prečo fajčí, i že mu je celkom ukradnuté, kto komu a čo fajčí… No. A potom že ho nedokážem prestať milovať!
Počkáme si na štvrtok. Je to asi čudné, ale teším sa. Veď je to napínavejšie, než hocijaká dobrá detektívka! Hoci to ťahajú ako dáku žuvačku, ktorú nie a nie vypľuť, i keď už dávno nerobí bubliny, istú mieru zvrhlého potešenia mi poskytujú. Odmietam sa rozčuľovať. Výrazne to poškodzuje zdravie. Nenechám sa trafiť šľakom. Ani na srdci, ani v hlave. Život predsa predlžuje smiech! I keď to je smiech cez slzy… Howgh!