A dvadsaťročná Žaneta pokračuje v svojej úprimnej spovedi…
„Vždy som chcela byť stredobodom spoločnosti. A aj som bola. Hviezda. Posledné slovo muselo byť moje. Ťažko povedať, či tie priateľstvá v partii boli naozajstné. Nikdy som nemala dlhodobejší vzťah s jedným chlapcom. Nech som ho sprvoti akokoľvek silne milovala, alebo som po ňom akokoľvek mocne túžila. Vždy mi to vydržalo najviac ak pol roka. Aj to už bol úspech. Iba s Džipsym sme to spolu ťahali vyše roka. Najčastejšie to však trvalo týždeň či dva. Alebo iba jeden deň. Jednu noc… Zo základky som vyšla so samými štvorkami. Z chovania som mala trojku. Mala som pätnásť a zdalo sa mi, že o živote už viem prakticky všetko.
Tety zo Švajčiarska sem pravidelne chodievali na návštevy. Dosť často. Videli, ako to so mnou je. Ponúkli otcovi, že si ma vezmú k sebe. Natrvalo. Že na mňa zaručene lepšie dohliadnu ako osamelo žijúci muž a nevládna babička. Ich návrh sa mi celkom pozdával. Malo to len jeden háčik: že to malo byť navždy. Nie iba na nejaké predĺžené prázdniny alebo tak. Nie. Na furt. A to mi nesedelo. Absolútne som si nevedela predstaviť, že by som mala odísť z Bratislavy, opustiť všetkých svojich kamošov a kamošky, prostredie, ktoré som dobre poznala a v ktorom som sa najlepšie cítila. Už som bola zvyknutá na samostatnosť a úplnú slobodu. Tam by to bolo o niečom inom. Tety zamýšľali vziať ma tam do parády. Na povel. Vychovať zo mňa nóbl dámu, ako sú ony. Nemohla by som sa ani namaľovať, ani fajčiť. O ostatnom aj škoda reči. A na to som teda ja nemala chuť. A tak som nikam nešla. Odmietla som. Tety boli zo mňa nešťastné. Ony mali a aj majú harmonické, usporiadané rodiny, pohybujúce sa v najvyšších spoločenských kruhoch. Všetky ich deti študovali. Keď videli, že si nepomôžu, aspoň sa pokúsili dostať ma tu na nejakú slušnú školu. Im aj mne bolo jasné, že s mojím vysvedčením sa bez dákej pomoci nikam nedostanem. Spýtali sa ma, čo by som ďalej chcela robiť. Odjakživa som túžila stať sa barmankou alebo čašníčkou. Obidve tety tu ešte z minulosti mali strašne veľa známostí. Tak ich využili. Podplatili, koho mohli.
Dodnes ma mrzí, že to nevyšlo. Za tú čašníčku. Všetko mohlo byť iné. Na prijímačkách boli aj praktické skúšky šikovnosti. Na tom som pohorela. Všetko mi popadalo z rúk – triasli sa mi od trémy. Neprešla som. Napriek štedro vyplatenej tlačenke ma nevzali… Tetám vyšiel až druhý pokus. Za mastný úplatok som bola prijatá na potravinárske učilište, odbor: výroba kozmetických prípravkov. Miešanie mastičiek a krémov.
Nebavilo ma to tam. Zase mi začalo šibať. Išla som z maléru do maléru. Na polročnom vysvedčení som mala štvorku zo správania. Niekto si myslí, že to ani neexistuje. Ale vtedy áno. Ja som mala štvorku. A kopu pätiek z ostatných predmetov. Nikdy som nič nevedela. Strašne som blicovala. Viac som tam nebola ako bola. Tato si so mnou nevedel dať rady. No už mi ani nemohol veľmi rozkazovať. Vždy som si urobila po svojom. Keď sa nado mnou rozplakal, čo len zo mňa bude, chvíľu mi ho aj bolo ľúto a nasľubovala som mu hory-doly, ale už o niekoľko hodín bolo zase všetko po starom. Partia, frajeri, žúry, prebdené noci, flákanie sa po uliciach a ďalšie zmeškané vyučovanie… No nielen kvôli tomu som mala tú štvorku zo správania. Boli aj iné problémy. Raz na mňa zavolali aj polišov.
Sedeli sme v školskej jedálni na obede. Jedna baba od susedného stola na mňa furt čumela. Niečo sa mi na nej strašne znepáčilo. Z ničoho nič mi ruplo v debne. „Čo pozeráš?“ spýtala som sa jej. A ona na to: „Drž hubu, ty p*ča!“ To nemala hovoriť. Ja som na ňu začala slušne. Pomyslela som si: „No počkaj, ty krava, veď ja ti ukážem!“ Len to tak vo mne vrelo. Viac som si ju akože nevšímala. Pokojne sme s kamoškami doobedovali. Jedným očkom som ju stále sledovala, aby mi nezdrhla. Zahrala som to tak, že som dojedla skôr ako ona. Vstala som od stola a pristúpila k nej. Vzala som najbližšiu voľnú stoličku a ovalila ju ňou. Bola to taká obyčajná stolička, aké bývajú v školách. Celá drevená… Tej babe som zlomila kľúčnu kosť a tuším mala aj ľahký otras mozgu. Prišli poliši. Dokopy nič neurobili. Veď ani nemohli. Všetkých sa popýtali, ako sa to stalo a odišli. Tú kočku sanitka odviezla do nemocnice. Tatko jej musel zaplatiť bolestné. Nebolo to veľa. Ani nie tisíc. Jemu to bolo jedno. Ani mi nič nevyčítal. Už ho viac zaujímali frajerky než ja. Striedal ich ako ponožky. Každý týždeň mal inú. Dávnejšie zistil, že som sa vymkla spod jeho kontroly, tak to vzdal.
Do školy som chodievala stále menej. Na konci roka som prepadla. Tuším z piatich predmetov. Aj z toho správania. Zachovali sa však celkom slušne. Dali mi ešte jednu šancu. Mala som robiť reparát. Z tých predmetov, z ktorých som rachla. Poslali mi pozvánku, no ja som tam už nešla. Potom mi prišiel papier, že ma vyhodili. Tým som so školami skončila. Či vlastne – ony so mnou.
Bola som voľná. Slobodná. Peňazí som mala, koľko som len chcela. Celým mojím životom sa stali diskotéky. Kamoši z partie, frajeri, alkohol a sex…..“ POKRAČOVANIE NABUDÚCE.