Pokračovanie výňatku z autentického rozhovoru:
Žaneta: „Ten chlapík vyzeral celkom normálne. Akurát len že prišiel peši. Nemal ani auto, ani bicykel, ani nič na odvezenie. Tak som sa ho spýtala, ako si to predstavuje. Povedal, že pozná jedno miestečko, kam by sme sa mohli zašiť. Že nechce „obyčko“, len náhradnú rýchlovku, a to sa dá aj postojačky. Hneď za rohom ma vtiahol do nejakej brány. Viedol ma dolu schodmi k dákym pivniciam. Vtedy som sa trochu bála. Ale nie jeho. Bála som sa tmy, špiny a potkanov… Dolu sa oprel o stenu, ja som si pričupla pred neho. Obidve ruky mi položil na hlavu. Bolo to úplne bežné gesto, preto som si sprvu nevšimla narastajúci tlak na moju lebku. Zároveň som sa začala dusiť. Musel to byť nejaký idiot. Na spánky mi tlačilo ako v oceľovom zveráku. Bola to príšerná bolesť. Zrazu som vôbec nemala dych. To sa proste nedalo vydržať. Keď som zaprotestovala, oboma rukami mi zovrel krk. Všetkými desiatimi prstami. Normálne ma škrtil. Nadoraz. Bolo to hrozné. Mal veľkú silu. Pokúsila som sa tie ruky odsotiť, vypáčiť prsty, rozovrieť tie klepetá. Nešlo to. Oči mi už začali vyliezať z jamiek, čo som sa snažila nadýchnuť. Cítila som, že v každom okamihu môžem stratiť vedomie. Jasne si pamätám, že mi hlavou prebehla myšlienka, či aspoň tatovi bude ľúto, keď sa nevrátim domov… Už som myslela, že tam skapem, keď som konečne dostala nápad. Jednoduchý nápad. Stisla som čeľuste. Zas nie tak mocne, aby som ho úplne zmrzačila, ale dosť na to, aby sa na okamih zháčil. Vykvikol ako porážané prasa a zovretie povolilo. Určite sa zľakol… Ani neviem, ako sa mi odtiaľ podarilo ujsť. Z celej sily som mu odsotila ruky, vyskočila som a už ma nebolo. Trielila som po tých tmavých schodoch ako blesk, hoci mi stále chýbal kyslík. Fakt, ja ani neviem, ako som to zvládla. Vtedy som veru naozaj mala obrovské šťastie. Bol to debil. Normálne by ma zaškrtil. Hnusný zážitok – mohol byť aj môj posledný. A trval oveľa kratšiu dobu, než čo ti to tu rozprávam. Ten bezprostredný zápas sekundy, možno minútu. Viac to nebolo. Keby to trvalo dlhšie, asi by som tu už s tebou nesedela, že? Vlastne až teraz mi to došlo…“ olitat: „Čo bolo potom?“ „Nič. vrátila som sa na štand. V najbližšej reštike som do seba kopla panáka a bolo. Makala som ďalej. Len kamošky som pred ním varovala. Aby nešli s pešiakmi. Že v prípade potreby sa auto dá ľahšie opísať a vyhľadať, ale čo s bežným chodcom? V takom obrovskom meste… Krákala som pritom ako vrana. Niečo v krku mi musel poškodiť. Ale na druhý deň to prešlo. Teraz som si spomenula, že to predsa len nebol úplný koniec: nedalo mi a podišla som aj k tej odfarbenej blondíne, ktorá sa nás hneď v prvý večer pokúsila odohnať. Aj ju som chcela vystríhať pred tým magorom. A vieš, čo mi povedala? „Vždyť my ho známe.“ „A to si nemohla zasiahnuť?“ „A proč bych to dělala? Chtěli jste flek – máte ho mít. Se vším všudy.“ „Ty by si dokázala pokojne spávať, keby ma tam ten úchyl zamordoval?!“ „Neměj péči! Jak mimino. Každý ať si hledí svého. Co je mi po tvým kejháku? A teď vodprejskni, mám kunčofta!“ Nezmohla som sa na slovo a potichu odkráčala. Nie som nijaký anjel, zopár parádnych lumpačín mám za sebou, ale také niečo by som nedokázala urobiť ani svojej najúhlavnejšej nepriateľke. Toľko k profesionálnej solidarite niektorých pouličných radodajok…“
„Po tých dvoch týždňoch si sa ešte niekedy do Prahy vrátila?“ „Nie.“ „Prečo?“ „Zase som sa zaľúbila. Tu, v Bratislave. A vtedy som nemala interes.“ „Okrem tých dvoch týždňov si sa ešte niekedy živila pouličnou prostitúciou?“ „Áno, o niečo neskôr. V Taliansku.“ „Aj doma?“ „Nie, doteraz nikdy. V Bratislave vôbec nie. Prisahám, že tu som nikdy nešla za peniaze. Veď ma tu pozná kopa ľudí… To si ani neviem predstaviť. To boli len tie dva bláznivé týždne. Boli sme také hlúpe šestnástky, veď to poznáš.“ „Ani veľmi nie, ale to teraz nechajme bokom. Spomenula si, že veľmi dobre vieš, čo to je žiarlivosť. Ty sama si žiarlivá?“ „Úplne hrozne. Odjakživa.“ „A ako to bolo s tvojimi priateľmi?“ „Tí ešte viac. Panebože, keby som ti mala začať rozprávať, čo všetko som si ja užila so žiarlivcami…!“ „Hovor.“
„Najhorší bol asi Imro. Zoznámila som sa s ním na jednej diske. Dali sme sa dokopy. Nasťahovali sme sa do bytu jeho rodičov a začali spolu žiť. To som ešte netušila, aký je to blbec. Psychopat. Recidivista. Už niekoľkokrát sedel v base za početné znásilnenia či pokusy o znásilnenie mladých dievčat. A za to, že ich aj bil. Veľmi bil. Bol to proste násilník. Sadista. Lenže to som vtedy nevedela, inak by som sa s ním nikdy v živote nedala dokopy. Ani som nevedela, že by mal byť zase zavretý. Bol práve akože na úteku. Nedostavil sa na súd. Ukrýval sa. Nechápem však, aké to mohlo byť ukrývanie, keď žil celkom normálne na známej adrese rodičov, a nikto si po neho neprišiel.
Mal už tridsaťpäť rokov, ja som ešte ani neoslávila sedemnásť…“ POKRAČOVANIE NABUDÚCE.