Výňatok z autentického rozhovoru:
olitat: „S Lindou si sa ešte niekedy stretla?“ Žaneta: „Iba raz. Ešte v Taliansku. Úplnou náhodou. Asi po troch alebo štyroch mesiacoch. Bola na tom veľmi zle. Horšie ako ja. Stále len plakala a plakala. Už vtedy z nej bola troska. A ja som jej nemohla pomôcť. Sama som sa mala čo obracať, aby som z toho pekla vyviazla živá a zdravá.“ „Evidentne vám bránili stretnúť sa?“ „Áno. Vtedy raz to bola náhoda, ktorej sa nedalo vyhnúť.“ „A ako ti Branko spočiatku vysvetľoval toto?“ „Takými istými drístami. Že Džery poplietol miesto, na ktorom sme sa za hranicami mali k nim opäť pripojiť a v ceste ďalej pokračovať ako normálni turisti. V tom prvom mestečku sa v jednom parčíku dokonca tváril, že Džeryho vyzerá, a predstieral hnev a sklamanie nad tým, že má za kamošov samých kreténov, čo si nezapamätajú ani dohovorené miesto a čas stretávky. A ja som mu to vtedy zhltla aj s navijakom. Aj ja som mala dosť takých nespoľahlivých kamošov, preto to vyznelo dosť vierohodne.“ „A keď si neskôr Branka žiadala, aby ťa nejako napojil na Lindu?“ „To už bolo jednoduché ako facka. Povedal, že to je nemožné, pretože ani netuší, kde sa Džery môže nachádzať. Na to je vraj Taliansko priveľké. A mobilný signál kvôli horám prakticky nefunkčný.“
„Ako si sa vedela postarať o deväťmesačné dieťa?“ „Normálne.“ „Branko ti vysvetlil, čo a ako?“ „Ale kdeže! Ten ho ledva vedel správne držať na rukách. Stadiaľto som vedela. Neraz som kamoškám varovala aj omnoho menšie deti. To pre mňa nebol žiadny problém. Najmä keď tam mal kompletnú výbavičku aj na dva roky dopredu. V dome bolo všetko, čo je na to treba. Aj automatická práčka. Kopec jednorazových plienok, ktoré malý Branko spotreboval. Na to teda bol macher. V živote som nevidela, aby nejaké decko zašpinilo toľko plienok. Mne sa zdalo, že ho prebaľujem každú polhodinu. A ako sa chcel nosiť na rukách…! To bolo hrozné. Niekedy som ho tak uspávala aj tri hodiny. V náručí. Iba tam sa utíšil. Tuším mu hrozne chýbalo mojkanie. Láska. A ja som si to odskákala. Robila som, čo sa dalo. Ale aj tak bol zlatý. Ozaj milené deco.“ „Ako dlho si ho mala v opatere?“ „Necelé dva mesiace.“ „To znamená, že aj keď si už po nociach zarábala na chodníku, ešte si sa o toho malého starala?“ „Nó. Keď som fachčila, bola s ním privolaná platená varovkyňa. Hneď, ako sme sa s Brankom vrátili domov, odišla preč a malý zostal zase na mňa.“ „Preboha, ako si to mohla vydržať?“ „Neviem. Fakticky neviem.“ „Branko chodieval s tebou?“ „Stále. Ani na sekundu ma nespustil z dohľadu. Bol to pravý, skúsený pasák, ktorý vo mne objavil zlatú baňu a nechystal sa o ňu zas len tak ľahko prísť. Nebolo ťažké domyslieť si, že sa chystám na útek. Chcel mi v tom zabrániť hocijakými spôsobmi.“ „Kedy si zistila, že to je pasák a že jeho konanie nezapríčinila len jeho momentálne zhoršená finančná situácia?“ „Hneď v ten prvý večer. V prvú noc, ktorú som strávila medzi prostitútkami na chodníku. Nebola som sama, čo na neho robila. Mal ďalších osem až desať žien.“ „Dozvedela si sa, ako dlho už robil pasáka?“ „Odkedy odišiel z Jugošky. Asi tri roky.“ …..
„V Taliansku som strávila plných sedem mesiacov. Od konca januára do augusta vrátane. Z toho som sa šesť mesiacov prostituovala na uliciach. Zarezávala som každú noc. Bez výnimky každú. Z tých asi stoosemdesiatich dní som si odpočinula len možno päťkrát. To bolo vtedy, keď prišli poliši a všetky prostitútky nahnali do basy. Niekedy na jednu, niekedy aj na dve noci. Iba v tom čase som oddychovala a nekefovala.
V tú prvú noc som mala pätnásť klientov. Bolo to veľmi podobné tomu, ako to prebiehalo v tej Prahe. Iba som tentoraz mala stály dozor a inkasanta, ktorému som pod hrozbou zbitia či zabitia musela odovzdávať všetky zarobené prachy. Nesmela som si ponechať ani jedno euro. Branko mi nikdy nedal preniaze do ruky. Všetky nákupy obstarával sám. Ešte aj frcgumy mi kupoval on. Na kilá.
Ako vyzeral náš bežný denný režim?
Okolo desiatej večer ma Branko zaviezol na štand. Samozrejme, vymódenú ako pravú štetku, aby som čo najviac priťahovala pozornosť. Elasťáky, vypasované tričká, minisukne, kraťasy, rôzne bolerká, body s flitrami, niekedy iba polopriesvitná podprsenka alebo horný diel opaľovačiek. V Taliansku aj keď bola zima, vlastne zima vôbec nebola, takže sme sa tam furt mohli producírovať polonahé. Keď ma Branko vysadil na mieste určenia, dal mi počet gúm, ktoré som v ten večer musela minúť. Presne stanovený počet. Začalo sa to pätnástimi prezervatívmi, skončilo štyridsiatimi. Klamať sa nedalo. Ak by sa aj pomýlil v počte zákazníkov, výška tržby by ma prezradila, keby som jednu či dve gumy jednoducho zahodila.
Na štande ma už Branko zanechal svojmu osudu. Auto zatiahol niekam za roh. Odtiaľ ma neustále pozoroval. Alebo sa s ostatnými pasákmi pohodlne rozvalili pri okne dákeho baru alebo reštiky a veselo sa zabávali, kým my sme na nich dreli. Niekedy to bola ulica priamo v strede mesta alebo nejaká výpadovka s hustou premávkou v oboch smeroch vo viacerých pruhoch. Dvoch, niekedy až troch v jednom smere. Všade, kde som postávala, boli pozdĺž ciest z oboch strán široké chodníky. Dva až tri metre. Aj viac…. Mojou prvou úlohou na každom novom fleku vždy bolo obsadenie si patričného územia. Do toho pasáci nezasahovali. Považovali to za problém dievčat. Ktorá nebola schopná presadiť sa, tá sa sama vyradila z boja. Síce som to neznášala, ale zakaždým som obstála. Nebolo to však jednoduché. Bežne tam dochádzalo k tvrdým bitkám. Aj mňa niekoľkokrát napadli. Bola som pre ne prisilná, vari až nestráviteľná konkurencia. Najhoršie boli Jugošky a Arménky. Tie sa vôbec nedohadovali. Rovno zaútočili. Stiahli sa, až keď odo mňa dostali riadnu nakladačku. Sama som nikdy nikoho nenapádala, ale ubrániť som sa vedela. Seba i svoj štand.
Na tie mierumilovnejšie, ktoré na mňa šli iba s krikom, som vždy použila rovnakú metódu. Úplne pokojne a chladnokrvne, s kamenným ksichtom som sa ich spýtala: „Je to tvoja ulica? Ty si ju snáď postavila? Nie. Tak odpáľ, kým sa nenaseriem a jednu nevyfasuješ. JA si môžem chodiť a stáť, kde sa mi len zažiada. Teba je do toho veľké hovno. Staraj sa o svojich zákazníkov, ja sa budem o svojich. Máš ešte dajaké námietky? Nie? Tak bež makať a nezacláňaj!“
Naši pasáci sa len prizerali a smiali. Občas medzi sebou aj uzatvárali stávky na víťazku. Úžasne sa po celý čas zabávali…..“ …POKRAČOVANIE NABUDÚCE…