Žaneta si povystiera stŕpnuté nohy, trochu sa zahniezdi a pokračuje vo svojej spovedi…
„Z Branka sa stal ozajstný strážny pes. Už ma nenechával ani na sekundu osamote. Veľmi znervóznel. Stále viac drogoval. Šnupal kokaín, aj heroín. Keď si dal svoju dávku, musela som byť veľmi opatrná, aby som ho voči sebe nepopudila. Vždy som vedela, kedy mám ustúpiť, aby som sa vyhla násiliu. Niekedy som sa ho naozaj bála, pretože mal aj pištoľ. Devinu kaliber. Keď to naňho prišlo, sadol do auta a vybral sa do mesta. Do centra. Trochu si tam zastrieľal do neznámych, náhodných chodcov a hneď sa upokojil. Bol to blázon. Dement. Už mu zo všetkého šibalo. Hlavne z drog. Praskli na ne všetky moje zárobky. Ráno som mu odovzdala trebárs tisícku a keď som sa popoludní zobudila, začal kňučať, že už zas nemáme ani na chleba. Bolo to zúfalé. Pobosorované. Stále sme sa motali v bludnom kruhu. Aby mal na drogu, musela som makať. Viac a viac. Už mu nestačilo dvadsať zákazníkov, už požadoval, aby som otočila aj tridsiatich, štyridsiatich za noc …“
Výňatok z autentického rozhovoru:
olitat: „Tebe niekedy vnucoval drogy?“ Žaneta: „Občas ma ponúkol, ale nenútil ma do toho. Ja na to nie som. Za tých sedem mesiacov som si tak trikrát šnupla. Keď som už bola celkom hotová s nervami. To bolo všetko.“ „Vravela si, že si nerobila iba vtedy, keď ťa zbalila polícia. Ako prebiehali také záťahy?“ „Do štvrte, kde sme práve lovili, sa prirútili tie veľké policajné autá s húkačkami, majákmi, s kovovou mrežou a drôtenou sieťou za šoférom a so všetkým, čo k tomu patrí. Presne ako vo filme. Hekači uzavreli celú ulicu a nahnali nás do áut. Niektorým kočkám sa podarilo vyšmyknúť, alebo sa polišom priamo ponúkli, že ich obrobia, ak ich pustia. Niekedy to vyšlo. Ja som to nerobievala. Mne to bolo jedno. Nič mi nemohli urobiť. Aspoň som si trochu oddýchla.“ „Pasáci vtedy zmizli?“ „Do nohy. Vyparili sa ako smrad. Im hrozili vysoké tresty, nám nie. V Bologni na to raz doplatili dvaja pasáci z Bratislavy. Boli to takí kripli. Vagabundi z Dúbravky. Stretli sme sa úplnou náhodou. Predstav si, že v Taliansku na štande natrafíš akurát na kamošov z domova. Svet je malý. Oni tam boli ako pasáci, ja ako k*rva. Bola to sranda. Privliekli so sebou aj štyri Slovenky. Tiež tam boli nové. O kšefte nevedeli ani ň. Tak to aj vypálilo. Hneď v ten prvý večer, čo vyrazili do ulíc, ich všetkých zbalili. A tie slovenské kravy sa od strachu posrali. Polišom povedali aj to, čo nevedeli. A keď už boli svedkyne, bola aj obžaloba a súd. Tí dvaja debili sedia v base dodnes. Tak im treba.“ „Čo sa s prostitútkami dialo na polícii?“ „Dokopy nič. Len nás tam držali. V zamrežovaných celách na strážnici. Niektorým, čo ich mali pri sebe, vzali doklady, niekedy aj odtlačky prstov. Ale vždy nám pobrali všetky frcgumy. Neviem, načo im boli. Už ich tam museli mať tony. Jedlo sme si mohli dať priniesť. Za vlastné prachy. Oni nám zdarma nedali ani šálku čaju. Na záchod sme chodievali pod dohľadom strážnika. Po jednej. Keď nás tam bolo šesťdesiat, sedemdesiat, iné nerobili, len sa tam s nami furt premávali tam a zasa späť. Bolo to komické.
Oni, tí policajti, boli vlastne chudáci. Keď sme držali jazyk za zubami, nemohli nám absolútne nič urobiť. Zvolili preto inú taktiku: otravovali nám život a kazili kšefty. Výsledkom takých záťahov bolo len to, že sme sa aspoň tú jednu, občas aj dve noci neprostituovali. Iný zmysel to nemalo. Robili sme si z nich žarty. Aj im samotným to bolo smiešne. Trochu sme sa pobavili a potom – hajde znovu na chodník. Oveľa horšie bolo, keď nás neposadili do áut, ale iba nás rozháňali. Jasné, že sme nešli preč. Buď vezmú všetky, alebo ani jednu. Na to sa však naštvali. Nazháňali nás do húfu a doslova nás vytláčali zo štvrte. Niekedy sme mašírovali celé hodiny. Za zvuku húkačiek. Krížom cez mesto. Polonahé, na vysokánskych, nepohodlných podpätkoch. Nič príjemné. Okrem hanby z toho príšerne boleli nohy.“ „Povedala si, že vám policajti brávali aj doklady. Aj ty si dáke mala? A odkiaľ?“ „Väčšinou som mala dáky pas. Falošný. S mojou fotkou. Zakaždým to boli pasy z krajín bývalej Jugošky. Na také mená, ako je Bogdana, Dragana a podobne. Mala som ich toľko, že som sa už hocikedy aj pomýlila. Občas som si ani za ten svet nedokázala spomenúť, ako sa to vlastne práve volám.“ „Odkiaľ si ich mala?“ „Branko zohnal. Neviem, odkiaľ. V noci mi jeden falošný pas poliši zhabali a na druhý deň som už mala nový. Bez problémov. Vedel v tom chodiť. Odfotila som sa v automate.“
„Ako si sa dohovárala so zákazníkmi?“ „Jednoducho. Najprv rukami, nohami. Po dvoch týždňoch sa to na mňa nalepilo. Taliančina je strašne ľahká.“ „Vieš ešte nejakú cudziu reč?“ „Čiernohorčinu a srbčinu. Od Branka. Sú to slovanské jazyky, takže žiadny problém.“ „Čo vieš z nemčiny?“ „Zahlen.“ „A z angličtiny?“ „I love you.“ „Milovala si sa niekedy s viacerými mužmi naraz?“ „Nie.“ „Myslela si si niekedy o sebe, že si k*rva?“ „Nie.“ „Čo si myslíš o treste smrti?“ „Že ho nemali zrušiť. Aj kvôli takým beštiám, akými sú Imro, Džery či Branko.“ „Aký je tvoj názor na samovrahov?“ „Ľutujem ich, aj odsudzujem. Sú to chudáci. Ja som rada na tomto svete. Rada žijem.“ „Nikdy, ani na kratučkú chvíľu, si nepomyslela na samovraždu? Ani keď ti bolo najhoršie?“ „Nikdy. Ani na sekundu.“
„Keď to v tom Taliansku už naozaj bolo na nevydržanie, prečo si sa neobrátila so žiadosťou o pomoc na taliansku políciu alebo na naše veľvyslanectvo?“ „Pretože zo svojich svrabov sa vždy škriabem sama!“ …..POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..