Výňatok z autentického rozhovoru:
olitat: „Branko mal aj iné dievčatá, však?“ Žaneta: „Asi desať.“ „Lenže strážil len teba. Prečo na neho tie ostatné robili? Prečo mu odovzdávali takmer všetky peniaze?“ „Lebo to boli puče sprosté. Asi to robili „z lásky“. Im stačilo, keď ich Branko raz za mesiac pohladkal a riadne vytrtkal a už sa pred ním plazili po zemi. A okrem toho – nemali ani poňatia, čo iné by mohli robiť, keby opustili ulicu. Ja som im nerozumela.“ „Stretla si sa niekedy so ženou – pasáčkou?“ „Nie. Nikdy.“ „A načo vám tam tí pasáci vôbec boli? Veď miesto na ulici si každá z vás musela vydobýjať sama, tak pred kým vás vlastne chránili?“ „Napríklad pred transvestitmi. Tí boli veľmi nebezpeční. Niekoľkokrát nás veľmi vážne ohrozovali. Tiež bojovali o rajóny. Dovtedy som poriadne ani nepočula, že také dačo vôbec existuje. Prostituujúci sa transvestiti, chlapi v ženskom oblečení na chodníku. Niekedy sa absolútne nedalo rozoznať, či to je baba alebo chlap. Neuveriteľné. Po uliciach sa špacírovali v kožuchoch, pod ktorými mali navlečenú iba rajcovnú ženskú bielizeň. Ak sme sa s dievčatami občas ocitli v tesnej blízkosti ich štvrte, tak sa stávalo, že klienti nám neverili, že sme ženy. Musela som im ukázať holé cecky, až potom uverili.
Tí transvestitskí prostitúti chodievali ozbrojení. Naši pasáci veru mali čo robiť, aby nám uhájili chodník. Keď tých debilov pošahaných prišlo viac ako desať, začalo sa vyjednávanie. Kto zostane a kto pôjde preč. Fakt sa zo tri razy stalo, že sme to museli zabaliť a presunúť sa na iné, menej výhodné miesto. Keď ich bolo viac než našich pasákov a vytiahli revolvery. Našli sa aj iné skupiny nebezpečných bastardov, ale títo z nich boli najhorší.“ „Spomínala si, že okrem policajných záťahov si pracovala na ulici každú noc. To si robila aj počas svojich mesačných cyklov?“ „Jasné.“ „Ako? Zákazníci o tom vedeli?“ „Ale čoby. Vtedy sme používali špongiu.“ „Akú špongiu?“ „Malý kúsok špongie, ktorý sa zasunul až ku krčku maternice. To spoľahlivo zadržalo všetku krv. A chlap potom nič netušil.“ „Odkiaľ poznáš tento spôsob?“ „Branko ma naučil.“
„Vedela by si odhadnúť, koľko klientov si za tých šesť mesiacov mala?“ „Viac ako päťtisíc.“ „A koľko si zarobila?“ „Spolu?“ „Áno. V celkovom prerátaní na eurá.“ „Ťažko povedať presne. Na začiatku som zarobila okolo tisícky za noc, na konci aj dve. Ale aj sama si to môžeš ľahko spočítať: 5.000 po 30, 40 eur? Zaručene takých 150 až 200.000.“ „Kam sa podeli? Čo sa s nimi stalo?“ „Neviem. Ale myslím si, že Branko potajomky nakupoval zlato a dobre ho ukrýval, niekam spoľahlivo odkladal na horšie časy tak, aby sa k nemu dostal iba on, trebárs aj neskôr, keby ho niekedy vymákli. Niečo sme minuli. Zostatok vyletel hore komínom. Premenil sa na jemný biely prášok. Ja som sa domov vrátila doslova s holým zadkom. A dokonca to ani neľutujem. Žijem. A iba to sa ráta. To je naozaj dôležité. Nedať sa zlomiť. Nedať sa zničiť. Treba vydržať. A prežiť…“
„Ako si mohla stihnúť obslúžiť tridsiatich mužov za noc? Na viacerých sa radšej ani nepýtam…“ „Vyrážali sme niekedy už o ôsmej večer, ale väčšinou pred desiatou a trvalo to do štvrtej, piatej ráno. To máš 6 až 9 hodín v kuse – podľa okolností. A štyria, piati kunčafti za hodinu a je to.“ „Pätnásť minút na jedného?“ „Aj menej. Obvykle stačilo desať až dvanásť minút. Aj s cestou hore-dolu. Môj osobný rekord raz bol sedem minút. Sisa mi to stopla. Pozrel na mňa a už to bolo. Tí chlapi tam chodili s jasným cieľom. Zakefovať si. Nadržaní ako kance.“ „Našli sa aj takí, čo sa do teba zaľúbili?“ „Kopa.“ „A…?“ „A nič. Takých oblbovačov poznáme! Veď jednému takému som naletela. Tých ostatných som sa rýchlo zbavila. Išli mi na nervy. Iba zdržiavali a kazili kšeft, keď okolo mňa krúžili.“ „To obrovské množstvo mužov, ktorí ťa noc čo noc preťahovali, ti nespôsobovalo nejaké fyzické problémy? Neovplyvňovalo to tvoje pohlavné spolužitie s Brankom?“ „Že či! A ešte ako…!“
„Odrazu bolo všetko nanič. Krásy celého Talianska mi už mohli byť ukradnuté. Veď som z nich aj tak nič nemala! Bola som chudá ako trieska. Len tie moje veľké prsia sa ešte nejako držali… Z únavy a dlhodobého ponocovania, ale hlavne z rýchlo postupujúceho tehotenstva mi bolo stále zle. Nič mi nechutilo. Každé tri, štyri hodiny som zvracala. Objavili sa aj iné dôsledky nadmerného počtu permanentných j*bačiek. Z každej nočnej šichty som prichádzala „domov“ v čoraz horšom stave – telesnom a z toho aj duševnom. Vonkajšie rodidlá som už mala stále opuchnuté, zduté, celé doudierané. Asi dvojnásobne zväčšené. A vnútri to so mnou vyzeralo ešte mizernejšie. Počula som hromadu vtipov o tom, že ženská šuška sa nemôže vyšúchať. Môže. Viem o tom svoje. Keďže som už pravidelne išla celkom nasucho, vnútri som bola zodratá do krvi. Doslova až do krvi. Bolelo to ako fras, príšerne štípalo a pálilo. Pri každom jednom styku. A Branko stupňoval nároky. Chcel, aby som zo dňa na deň robila väčší počet mužov. Žiadal viac a viac prachov, viac zákazníkov. Stále viac. Pomaly už aj päťdesiati mu boli málo. Každý deň som sa kurírovala, ako sa dalo. Prikladala som si studené obklady, aj hodiny som sa máčala v harmančekových odvaroch. Avšak nepomáhalo už nič. Tých niekoľko hodín na dokonalé zahojenie môjho pracovného nástroja nestačilo. Chcelo to vypnúť. Na nejaký čas vysadiť. A to mi Branko nedovolil. Takú ubitú, vyšmirgľovanú a nezahojenú ma znovu vystrčil na ulicu. Samozrejme, to mi naozaj neprospievalo. K lekárovi ma nepustil, lebo sa bál, že si tam vybavím aj potrat…
Moja situácia sa stala kritickou. Pred každým ďalším stykom mi vlasy na hlave od hrôzy vstávali dupkom, pretože som už dopredu vedela, čo ma zas čaká. Aká veľká bolesť… Brankova totálna ľahostajnosť a bezcitnosť každodenne vyvrcholili jeho majetníckym prístupom ku mne. Bez ohľadu na to, ako mi práve bolo, ma najmenej dvakrát za noc prefikol. Už mu bolo úplne jedno, ako zle to prijímam. Že ja z toho nielenže nemám nijaký pôžitok, ale že pri tom dokonca trpím ako zviera. Nie. Vôbec ho to nezaujímalo. Len keď si on užil. ON, môj pán. Choval sa ku mne ako otrokár k svojej otrokyni, k veci, s ktorou si môže robiť, čo chce. Totálne sa mi zhnusil. Naveky. Nech skape tam, kde práve je! To mu zo srdca želám a navždy želať budem!
Až vtedy, po všetkom tom utrpení, dozrel ten správny čas, aby som milému Brankovi dala posledné zbohom. Vhodná príležitosť sa konečne naskytla. Prišla ako na zavolanie. A ja som ju využila…“ …..POKRAČOVANIE NABUDÚCE…..