Čestne vyhlasujem, že nie som urážlivá, prepiato nedotklivá, ani úzkostlivo vzťahovačná. Lenže čoho je veľa, toho je moc. Stokrát nič umorilo aj osla. Nieto ešte hrdú Slovenku! Prežitými rokmi som si vypestovala priam hrošiu kožu. Niektoré urážky po mne skĺznu ako kvapky vody, iné viem absorbovať bez akejkoľvek stopy narušenia mojej integrity, v nevyhnutných prípadoch dokážem vrátiť úder. Ale permanentné bodanie do tej mojej hrošej kože už aj mňa vydráždilo do nepríčetnosti…
Blahosklonnosť. Nemám ju rada. Slovníky jazyka slovenského ju síce definujú ako priaznivú náklonnosť, zhovievavosť a láskavosť, no ja ju vnímam skôr ako negatívny postoj jednej osoby k druhej. Ako čosi, čo sa mi prihovára z pozície moci, nadradenosti, pocitu ovládnutia slabšieho indivídua tým silnejším. A na to som háklivá. Ja rešpektujem každú ľudskú bytosť ako absolútne mne rovnocennú, preto na oplátku od iných požadujem takú istú reakciu vo vzťahu ku mne. No nie je to tak. Podaktorí drzáni ma zo všetkých médií denne bombardujú šokujúcimi impertinentnými vyhláseniami smerujúcimi aj k mojej maličkosti, nechutnými skrytými, aj otvorenými urážkami môjho intelektu i zdravého sedliackeho rozumu. A trvá to už nekonečné tri roky…
Dávnejšie sa aj pán Dzurinda sem-tam znížil k podobnej taktike a s falošnou blahosklonnosťou sa prihováral k národu, neveľmi podarene hrajúc úlohu starostlivo sa tváriaceho „otca ľudu“, no rýchlo s tým prestal. Asi mal dobrých poradcov. Pani profesorka Radičová sa taktiež občas pošmykla, no ona chytro chytila balans. Dokonca od nej som to aj brala presne tak, ako to úprimne myslela: jej jednoznačne materinským postojom. Tam nebola nijaká pretvárka, iba vľúdnosť a láskavosť… Po nej bolo dlho, dlho nič. A zrazu to prepuklo! Pre mňa nečakane…
Od roku 2020 sme očakávali ozdravný proces? No to sme sa teda dočkali! Od prvého dňa, od prvého mediálneho vystúpenia sa náš celým národom milovaný ctihodný hetero pán z Trnavy začal prihovárať k občanom ako k nedochôdčatám, k nedonoseným, výrazne zaostalým jedincom či nesvojprávnym poloidiotom. No jemu nestačilo byť epicentrom výbuchu sopky. Kdeže! On tou lavínou musel strhnúť aj ostatných svojich spolupartajníkov. Ako prvá sa chytila naším celým národom milovaná trstina vo vetre ctihodná pani zo Žiliny, skôr či neskôr sa popridávali aj ďalší. Šírilo sa to ako dáka infekčná nákaza, aj keď nie smrteľná. Ohlupovanie všetkých ľudí, z košiara ktorých sami pochádzajú, zavádzanie, prázdne sľuby, neuvážené výroky, ba aj priame klamstvá. To si naozaj myslia, že vyše päť miliónov ľudí im zhltne každú sprostosť, čo vypustia z úst? Keď počujem stokrát zopakovanú vetu, ako tvrdo pracujú pre „dobro národa“, chce sa mi zvracať. Keď znovu použijú veľkodušný argument „Fico vám dal 15 centov, MY SME VÁM DALI 200 eur“, budem si musieť dať studenú sprchu, aby som neupadla do mdlôb. A ak sa ešte niekto z nich dá počuť, ako „zachraňujú demokraciu“ v tomto štáte, asi si rovno privolám sanitku…
Za posledný klinec do politickej rakvičky považujem výrok z nedávnych dní najučenlivejšieho zo všetkých učňov veľkého majstra. Parafrázovaný citát pána Hegera znie: „Vy neviete, čo vás čaká, ak sa k moci dostane súčasná opozícia. Ale MY to vieme!“ ….. TO FAKT?! ….. A až vtedy som sa naozaj urazila…..
Spätným pohľadom si až dnes uvedomujem, že som tri roky bola denne vystavovaná kvapkajúcemu čínskemu spôsobu mučenia či modernejšiemu waterboardingu. Hocako som imúnna voči urážkam, už naozaj stačilo! Iskierku nádeje mám. No ak by táto situácia mala aj naďalej pokračovať, budem musieť navrhnúť všetkým občanom Slovenskej republiky podať hromadnú žalobu za urážku na cti, poškodzovanie dobrého mena, aj zdravia, či ako sa tomu presne nadáva. Nič to, že neovládam ad hoc terminológiu! Veď dobrý právnik nám už poradí, ako na to …