Keď mám zhodnotiť tú osobu s odstupom času a nevyhnutným nadhľadom, musím skonštatovať, že vlastne išlo o poľutovaniahodného človeka. Ona si totiž v svojej ješitnosti a márnomyseľnosti vôbec neuvedomovala, že ju nikto nemá rád. Bola skrz-naskrz falošná ako tristoeurová bankovka. Pred nadriadenými vedela zohnúť chrbát a rozdávať úsmevy vpravo, vľavo, zato k podriadeným sa správala ako k druhotriednemu odpadu. Po čase ju však každý prekukol: jej dvojtvárnosť, náladovosť, skratové konanie, zneužívanie postavenia vedúcej oddelenia, nepochopiteľnú paranoiu hraničiacu až s chorobnou obsesiou. Dnes už viem, že až do novembra 1989 je uvádzaná aj v zozname agentov Štb. Žeby s tým faktom ten jej stihomam súvisel? Možné to je. Poznáte: podľa seba súdim teba…
V policajnom zbore sa povyšovalo v závislosti od počtu odpracovaných rokov. Ak príslušník nevyviedol nejaký malér alebo neurobil hrubý pracovný prešľap, postup mal zaručený. A tak sa aj naša pani vedúca pomaličky, nenápadne vyšplhala až k hodnosti plukovník, ktorému bol nadriadený už len generál. A k natoľko vysokej hodnosti podľa tabuľkových okienok muselo zodpovedať aj jej pracovné zaradenie vedúceho pracovníka. Keďže jej charakterové vlastnosti, vrtošivosť a neznesiteľná povaha už boli známe, čiasi múdra hlava rozhodla o tom, že bude najvhodnejšie, ak ju odpracú tam, kde napácha najmenšie škody na medziľudských vzťahoch. Do oddelenia, do ktorého som ausgerechnet ja mala tú pofidérnu česť nastúpiť. Nemohla som tušiť, že to moje „okienko“ nebolo obsadené už viac ako rok. S požadovanými predpokladmi som do tej pasce vliezla iba ja…
Zo stoviek zbytočných nespravodlivých prípadov jasnej šikany na pracovisku uvediem len jeden názorný príklad. Kolegyňa Zuzka spracovala vstupnú dokumentáciu novoprijímaného zamestnanca a predložila ju pani vedúcej na podpis. O tri minúty sa k nej prirútila tá beštia v sukni so zvyčajným zúrivým revom. „To si ako predstavujete? TOTO mám ja podpísať? Čo to má znamenať? Takýto paškvil považujete za riadne odvedenú prácu? To by nesplodil ani ten váš nepodarený päťročný kripel!“ Keď si odrapotala tie svoje nekonečné tirády, obrátila sa ku mne. „Tu máte, prerobte to, ako sa patrí. A do hodiny nech to mám na stole!“ Šmarila po mne zväzok listín a – odkráčala na dáku poradu. Nedokázala som odolať. Taká príležitosť sa mi málokedy naskytla. Vedela som, že Zuzka spracúva doklady až úzkostlivo poriadne, preto som tú kôpku listín iba zbežne skontrolovala, usporiadala, povystierala pokrkvané rožky a rovno zaniesla späť na stôl pani vedúcej. Potom už stačilo len potmehúdsky si počkať na výsledok môjho experimentu. Aj sme sa dočkali. Hneď po návrate sa šéfka znovu oborila na kolegyňu. „No, vidíte to? Takto má vyzerať prijímací protokol! Vezmite si z toho príklad a polepšite sa. Po toľkých skúsenostiach by ste to už mohli ovládať! Tak to aspoň správne založte!“ Ak si myslela, že nás rozoštve, veľmi sa pomýlila. Naopak. Poza jej chrbát sme na seba žmurkli a Zuzka sa na mňa cez nepreliate slzy poníženia dokonca aj vďačne usmiala. Nepotrebovali sme priamu konfrontáciu. Podstatné bolo, že vovnútri sme vedeli svoje. Týmto hókus-pokusom som hodne riskovala, ale stálo mi to za to!
Deň, keď som sa rozhodla z ministerstva odísť, bol dňom prijímania nových pracovníkov na obsadenie uvoľnených miest bufetárok, výdajov stravy a upratovačiek. Potajomky sme sa s kolegyňami dohadovali, ako tie pohovory bude riešiť. Jej kastovná hierarchia bola jasná. Uchádzačom o policajné posty zvykla ponúknuť miesto na sedenie a kávičku. Civili museli pred ňou postojačky prešľapovať v „haptáku“. Aj tam však uplatňovala prísnu politiku rôzneho prístupu podľa dosiahnutého vzdelania adepta. Robili sme si vtipy z toho, že upratovačky pravdepodobne vybaví na chodbe… Každú novú návštevu nám najprv telefonicky oznámili z vrátnice, kde si ju jedna z dievčat musela prísť osobne vyzdvihnúť. Spravodlivo sme sa striedali. Práve som bola na rade ja a tak som ako prvá zbadala dvojicu Rómok – na prvý pohľad príbuzných. Rýchlo som z nich vytiahla, že ide o matku s dcérou. Obidve boli vhodne oblečené, aj upravené, husté vlasy zopnuté, príjemne voňajúce ľahkou mydlovou vôňou, preto som si v duchu pomyslela, že by mohli prejsť prísnym sitom našej pani vedúcej. Avšak akonáhle sme všetky tri podišli k výťahu typu paternoster, obe doslova zamrzli na mieste. Zjavne také čosi videli po prvý raz. Po schodoch sa mi v lodičkách nechcelo trmácať až na tretie poschodie, tak som sa rozhodla vyviezť ich nahor po jednom. Ako prvú som vzala tú mladšiu. Schytila som ju pod lakťom a v podstate preniesla do plynulo idúcej kabíny. Nestačila ani zjojknúť a už som ju zas vynášala von. Po kratučkej inštruktáži, že sa odtiaľ nemá ani pohnúť, som sa vrátila po jej mamu. Vošli sme do kancelárie… Nie, v svojich odhadoch sme sa veľmi nepomýlili. Ten pohovor sa síce neodohral na chodbe, ale ani v kancelárii pani vedúcej. Akonáhle ich zbadala, vystretou rukou ich zastavila na prahu dverí. A odtiaľ, z dvojmetrovej vzdialenosti na nich pálila otázky. Hlasivky mala predsa dobre vytrénované! Napokon mi ich dala na starosť. Prijala ich ako upratovačky…
Po ich odchode mi to nedalo a zašla som za šéfkou. „Pani vedúca, prečo ste im nenavrhli iné miesto? Veď sú vyučené kuchárky, aj keď tá mladšia ešte nemá veľa praxe. Aj zdravotné preukazy sú v poriadku…“ Ani mi nedala dohovoriť. Vyrútila sa na mňa so šialeným leskom v očiach. „Čo ste sa zbláznili? Cigošky? Tie špinavé Cigošky ?! Vy by ste si od nich vzali nejaké jedlo? Fuj, už len z tej predstavy mi je na vracanie! Aj to upratovanie dostali len z núdze. Ale to si píšte, že sa postarám o to, že to aspoň nebude v tejto budove. A že ste ich nechali samotné na chodbe, to si spolu ešte vybavíme! Bohvie, čo tam stihli potiahnuť! Ale teraz máme dôležitejšiu robotu. Vlaďka, ty zožeň Savo, Mirka, pohni kostrou a začni s Purom. Všetky zárubne, o ktoré sa opierali, a kľučky, ktorých sa dotkli, musíme vydezinfikovať. Zbaviť sa toho svrabu, ktorý sem mohli zavliecť!“ Nato sa znovu otočila ku mne. „A tú stoličku, na ktorú ste ich usadili, si vlastnoručne vyčistíte vy!“
A tým pohár mojej trpezlivosti definitívne pretiekol. Stoličku som neumyla, zato som hneď na druhý deň podala dvojmesačnú výpoveď. Na počudovanie ju pani vedúca odmietla prijať. Nie kvôli jej sympatiám ku mne, lež preto, že môj odchod vrhal zlé svetlo na ňu. Avšak jej názor ma už viac nezaujímal. Mohla som sa síce pokúsiť o preloženie na iné, dokonca aj mojej kvalifikácii primeranejšie oddelenie, ale nešlo to. Už som nebola schopná ani ochotná dýchať rovnaký vzduch v jednej budove ako tá zlá, odporná, hnusná ženská. Túžila som len po jedinom: byť od nej čo najďalej, zabudnúť na to, že čosi jej podobné vôbec existuje. Po šiestich mesiacoch tyranie som bola znovu slobodná…