V svojom živote som už videla veľa biedy. Najchudobnejšie slumy v Indii či Brazílii, deti s nafúknutými bruškami umierajúce od hladu v Afrike, navštívila som nejednu zaostalú osadu aj na Slovensku. No napriek tomu ma šokoval pohľad na chudobu a podmienky, v akých doslova živorí časť našich spoluobčanov. Pretože oni nežijú, len krátkodobo existujú…
Včerajšie hlavné správy všetkých televízií sa venovali najmä trom ústredným témam: návšteve amerického prezidenta na Ukrajine, výročiu tragického úmrtia novinára a záchrane odloženého psíka. Iba televízia Markíza ako jediná si všimla aj inú príšernú udalosť: smrť mesačného dieťaťa z dôvodu zanedbania starostlivosti v obci Richnava. Odvážny reportér do hĺbky rozobral detaily jeho krátkeho príbehu, skutočne investigatívne hľadal dôvody jeho skonu, pátral po príčinách, vyspovedal zopár svedkov, poukázal na podmienky, v ktorých ten malý človiečik mal vyrastať. A akonáhle som sa s nimi oboznámila aj ja, musela som skonštatovať, že nemalo ani najmenšiu šancu dospieť…
Ešte raz opakujem: nie som naivná, videla som a zažila už kadečo. Ale také niečo, ako v spomínanej Richnave, ešte nikdy. Tu, u nás na Slovensku. Nie celá osada je rovnako spustnutá. Avšak tá časť, o ktorej hovorím, leží doslova na smetisku. Nemienim sa tu zaoberať filozofickými úvahami o tom, kto alebo čo ten stav zapríčinil. No zatiaľ čo my sa z pohodlia domova škriepime o vhodnosti historicky podmieneného označenia Cigán alebo moderne populistického „korektného“ Róm, tam zomierajú deti. Medzi odpadom. Bez pitnej vody, odkázané len na odber z kontaminovaného potoka. Bez dodržiavania elementárnych hygienických štandardov. Pod provizórne zhotovenými prístreškami z nazbieraných diek. Bez kúrenia, bez energií. So spaním prakticky na holej zemi…
Pani Čaputová, videli ste včerajšie správy? Ak nie, obetujte tomu desať minút svojho vzácneho času a pozrite si reprízu! A ak ste tú reportáž videli, ako sa vám po nej spalo? Ako to, že už nebijete na poplach? Prešlo už 24 hodín a ja som ešte stále nezachytila mobilizačné záchranné bubny, ani trúby. Milujem zvieratá a obzvlášť psíky, ale nikdy by som ich neuprednostnila pred ľudským životom. No verte či nie, o zatúlané a týrané nemé tvory sa staráme lepšie, než o omnoho viac zbedačených dvojnožcov. Ako je to možné? Dokedy mienime zatvárať oči pred najkrutejšou slovenskou realitou? Počas pandémie či prílivu utečencov sme sa dokázali zmobilizovať a vysporiadať s takým obrovským problémom? A kde na rebríčku hodnôt zostali naši spoluobčania, ktorí si sami z rôznych príčin nedokážu pomôcť? Kde je naša ľudskosť, empatia, súcit a pochopenie? Elementárny humanizmus…
Už Mária Terézia začala s ozdravným procesom. V našich novodobých dejinách sa pokusy o nápravu datujú do čias spred troch generácií. Povedalo sa A, no s B sa už nikto neunúval. Namiesto progresu zaznamenávam výrazný posun vzad. A ja sa dnes pýtam: kde sú všetky zodpovedné organizácie? Ako to, že systematicky nekonajú? Nestálo by to ani miliardy, dokonca ani milióny eur! Iba záujem a kus poctivej sociálnej práce! Nepoznám do detailov všetky štruktúry riadenia štátu, preto sa pýtam: kto kontroluje totálnu pasivitu miestnych úradov Richnavy a susednej Kluknavy, ktoré si už dlhé roky daný problém prehadzujú zo strany na stranu ako horúci zemiak? Čo na to hygiena, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Ministerstvo práce a sociálnych vecí, ombudsman – komisár pre deti, humanitárne organizácie, stavebné úrady, Ministerstvo školstva, Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske otázky, cirkev, Červený kríž, rôzne občianske charitatívne organizácie, dobrovoľníci…?! Ako to, že niekedy sa vieme zomknúť a inokedy sa s odporom radšej odvrátime? Dokedy to mienime tolerovať? Veď aj hociktorý mestský bezdomovec má vhodnejšie podmienky úspešného prežitia, než aké majú tie úbohé deti zo smetiska…
Vážená pani Čaputová, ja nemám možnosť aktívne napravovať krivdy spoločnosti, ale vy áno. Prosím, preverte si fakty. Nie, nemusíte tam ísť osobne – na to by ste potrebovali rybársku výbavu, pretože klasické gumáky po kolená by vám nestačili na prebrodenie sa cez tú špinu, odpadky a výkaly, v ktorých zaživa odhnívajú stovky mladých životov. Úplne by mi stačilo niekoľko hodín, ktoré by ste od zeleného stola venovali skutočnej biede Slovenska. Od stola, ku ktorému by ste zvolali zástupcov všetkých dotknutých organizácií, v ktorých rukách je konkrétne riešenie predmetnej otázky. Stačilo by sedem statočných so zanieteným, priam buldočím kormidelníkom, ktorí by dokázali nielen povedať A i B, ale aj C a D. V tomto výnimočnom prípade by som sa neštítila použiť všetky dostupné prostriedky – od jasného podplácania spočiatku neochotne spolupracujúcich osadníkov priamymi drobnými finančnými príspevkami či hustým vareným gulášom za účasť na osvetových besedách, veľkoplošnej dezinsekcii a deratizácii i povinných lekárskych prehliadok, cez hrozbu zásahu ozbrojených zložiek, až po vydieranie a tvrdý nátlak v prípadoch odmietania možnosti presídlenia. Kam? Pre pacientov v karanténe a imigrantov sa miesto našlo, a zrazu to nejde? Unimobunky sú takmer za facku a po dôkladnej likvidácii okolitého nánosu exkrementov by sa dali osadiť na pôvodnom území osídlenia. Niektoré sa ponúkajú len za odvoz. Obytné kontajnery, vojenské stany, darovaný nábytok, sponzoring, verejná zbierka – všetko s minimálne vynaloženými prostriedkami. Stačilo by tak málo: správny manažment a aspoň to najhoršie „A“ by sa dalo do pol roka vyriešiť…
Vážená pani Čaputová, ste žena a matka, najvyššia hlava štátu. Preto sa pýtam práve vás: dokedy ešte sa budeme ticho prizerať, ako na slovenských smetiskách zomierajú slovenské deti?!