Keby sa raz všetok hmyz obývajúci našu planétu dokázal zmysluplne dohodnúť a podniknúť nečakaný frontálny útok na ľudskú populáciu, nezostal by po nás ani mastný fľak. Je ho toľko, že by nás doslova rozobral na prvočastice. Pán tvorstva by jednoducho zmizol z povrchu zemského. A o niekoľko stotisíc rokov by sa návštevníci z iných planét nestačili čudovať tomu, kam asi tak náhle mohla zmiznúť natoľko vyspelá dvojnohá civilizácia. Takisto, ako si dnes my konštruujeme rôzne teórie o tom, prečo vykapali majestátne dinosaury. Nie, nejde o hoax, ani o šírenie poplašnej správy. Odstavec totiž začína magickým slovíčkom: KEBY. Podľa najnovších vedeckých výskumov nič také v blízkej budúcnosti ľudstvu nehrozí…
Žijeme v ekologicky uvedomelej spoločnosti. Zo všetkých strán počúvam o tom, ako a prečo je aj mojou povinnosťou chrániť prírodu. No ja osobne si myslím, že to skôr ja potrebujem ochranu pred ňou. S prírodou totiž nevyhúpeš. Je múdrejšia a silnejšia, než sa zdá. Akonáhle som čo i len na chvíľočku poľavila v ostražitosti, bleskurýchlo zaútočila. Nečakane, náhle, zákerne od chrbta, takou údernou silou, na ktorú sa nezmôžeme ani za ďalších milión rokov. Neviem, prečo to robí. Asi to má v povahe. Bojovať, aj keď nemá prečo, ani s kým. Nikdy som jej vedome neublížila, no aj tak sa pred ňou musím ustavične len brániť a chrániť. Zatiaľ však víťazí na celej čiare. Ak by som nebola v strehu, raz-dva by ma zaživa zožrala…
V mieste môjho prvého bydliska v staručkom dome v starej bratislavskej štvrti sa všetko riešilo po starom, nevynímajúc ani občasnú likvidáciu nepozvaných návštevníkov. Mechanické zábrany neboli potrebné. Bývali sme na prvom poschodí. Z jednej strany nás nevedomky chránila predzáhradka s dvomi urastenými aktívnymi orgovánmi, oproti dverám zas hlboký, husto zarastený dvor. Žiadny hmyz teda nemal dôvod atakovať nám vyhradený priestor. Na občasných zatúlancov stačila mávajúca utierka, zvedavé maškrtné mušky spoľahlivo uväznili strategicky rozmiestnené klasické mucholapky, pri sezónnej nadúrode záhradných mravcov stačilo potrieť vstupné zóny petrolejovými linkami. Nezabíjalo sa, iba odpudzovalo. Tým niekoľkým komáriciam sme dobrovoľne odovzdali tú kvapku krvi, ktorú potrebovali na prežitie a – mali sme pokoj. Iba v jednom prípade maminka musela vytiahnuť ťažký kaliber…
Všetci moji starší súrodenci boli premiantmi nielen v svojich triedach, ale aj na celej škole. A čiasi múdra pedagogická hlava odrazu dostala ten geniálny nápad, že by bolo dobré, keby k nim do lavice posadili niektoré z najhoršie prospievajúcich detí z mierne voľnomyšlienkárskych rodín. Dodnes nechápem, čo tým súdruhovia učitelia chceli dosiahnuť. Ak sa nazdávali, že vedomosti sa z jednej hlavičky automaticky presunú na druhú, riadne sa sekli. Zato sa z jednej na druhú pohotovo sťahovali roztopašné vošky a blšky… Maminkin bystrý zrak zaraz odhalil maličké čierne potvorky a zahájila neľútostnú ofenzívu. Znovu len tak, po starom. Nevystrihala nás dohola, ale od hlavy po päty nás obliala čímsi véééľmi smradľavým, zababušila nás do osušiek a turbanov a posadila nás na pavlač, odkiaľ sme mali skvelý výhľad na jej ďalšie počínanie. No, skvelý ako skvelý – asi tak na päť minút. Zakrátko sa totiž z lavórov začal vznášať natoľko hustý čmud, že nám aj milovaná maminka načas zmizla z obrazu. V celom byte to odrazu vyzeralo ako čosi medzi dielňou stredovekého alchymistu a bosoráckej chyže. Skutočne sme boli radi, keď sa maminka s víťazoslávnym úsmevom na tvári objavila vo dverách. Živá a zdravá. Bolo jasné, že nečakaných hostí porazila na hlavu. Do školy sa išla sťažovať, až keď otravnú procedúru musela zopakovať aj tretíkrát. Po celý svoj život to bola pokojná, milá, láskavá a nesmierne trpezlivá osoba, ale vtedy aj jej praskli nervy. Nikdy nám neprezradila, ako sa so súdruhom riaditeľom popasovala, ale dosiahla svoje. Bol to inteligentný muž. Do týždňa zorganizoval nielen odhmyzenie celej školy, ale aj vybratých rodín. A u nás sa už nikdy viac nevyskytli ani poskakujúce, ani lepkavé malé čierne bodky …
V jednej milenej pesničke sa spieva, ako nezbední chlapci hádzali dievčatám čerešne za blúzky. Nuž, v našej štvrti sa čerešne nevyskytovali, ale tí naši chlapci, keď už chceli upútať našu pozornosť, volili onakvejšie metódy. V rokoch mimoriadnej nadúrody boli cesty aj chodníky doslova obsypané chrústami. Vyzeralo to ako hustý, súvislý koberec. Pokiaľ ste nechceli chodiť s prútenou metlou v ruke, pripadali ste si, akoby ste šliapali po bublinkovej fólii. Aj ten praskot bol podobný. Neviem, koľko stoviek som ich nechtiac zresetovala, ale nedalo sa tomu vyhnúť. Moje svedomie sa utešuje len tým, že na tom asfalte proste nemali čo robiť. Prečo sa nezdržiavali v svojom prirodzenom zelenom prostredí? Naokolo ho bolo dosť a dosť… A keďže naši budúci nápadníci nemali po ruke nič vhodnejšie, dievčatá, ktoré nestihli pred nimi ujsť, si pravidelne spoza blúzok a tričiek vytriasali dezorientovaný hmyz. Občas sa to stalo aj mne. Už ste zažili ten pocit, keď vám kdesi na chrbte zúrivo vrndží trojcentimetrové torpédo? Nikomu neprajem. Dodnes si ten zážitok dokážem sprítomniť…
V jedno letné odpoludnie som sa na kúpalisku lenivo vystrela na osušku s úmyslom vyrobiť si zopár dávok D vitamínu do zásoby. Potichučky som si robkala svoje a už som takmer zadriemala, keď ma zrazu zasiahla nepredstaviteľná bolesť v stehne. Okamžite ma vymrštilo do sedu a zaraz som začala pátrať po neznámom páchateľovi. Objavila som ho skôr sluchom, než zrakom. Maličká osa krúžila okolo mňa a tvárila sa, že si chce so mnou rozdať aj druhé kolo. Vôbec som tomu nerozumela. Bola som na betóne, nevliezla som do jej komfortnej zóny, nijako agresívne som ju nevyprovokovala, tak prečo na mňa zaútočila? Vôbec ničím som sa voči nej neprevinila, a predsa… Niekoľkými mávnutiami som ju odohnala a snažila sa upokojiť. Po chvíľke som znovu zaujala východziu polohu. No čo by ste tipovali, že sa vzápätí stalo? To isté. Bodla ma na takmer rovnaké miesto, s ešte väčšou intenzitou úrovne bolesti. Pamätám si len, že mi hlavou prebehlo, či tá krpatá žltohnedá zákerná potvora netrpí dákou formou akútnej osej besnoty. Absolútne netuším, čo odo mňa chcela. Len v tých jej zvláštnych očičkách som si prečítala, že ak sa neodpracem, bodne znovu… Po niekoľkých zdolaných dĺžkach v chladivej chlórovej vode bazéna bolesť síce prešla, ale spomienka na tú nespravodlivosť a utrpenú krivdu vo mne pretrvala až dodnes.
Ešte stále si niekto myslí, že príroda potrebuje našu ochranu? Ja nie. Jej veličenstvo matka príroda si poradí aj sama. Hocikedy nás porazí na hlavu. A to som vtedy ešte netušila, že ten najzákernejší atak ma od nej ešte len čaká! Malo byť aj horšie….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..