Septembrové voľby sú za rohom a ja stále neviem, koho si vybrať. Ponuka zaveľa nestojí, preto musím zvoliť to najmenšie zlo. Do poslednej chvíle som dúfala, že sa na obzore dákym zázrakom objaví nejaký nádejný nový subjekt, ale verila som márne. Zostáva mi iba vylučovacia metóda, podľa ktorej sa rozhodnem. Výhradne v závislosti od mojich osobných pozorovaní a zásadných priorít. Keďže všetky strany a hnutia sľubujú prakticky to isté, zameriam sa na skutočnosti, v ktorých sa naopak odlišujú. Prosperita? Náprava chýb minulosti? Fajn, len aby som dokázala rozoznať tie dobre myslené záväzky od tých falošných. Pravdu od lži. Predvolebné chválenkárstvo od profesionalizmu. Do Európy ma nikto za ručičku vodiť nemusí, pretože Európankou som od narodenia /nech si o tom podaktorí trebárs snobskí britskí lordi myslia, čo len chcú!/. Takže – vylučovacia metóda. Zhodou okolností môj rebríček popularity je veľmi podobný preferenciám najnovších prieskumov, preto zrno od pliev najjednoduchšie vytriedim v smere zdola nahor…
Ako sa Jablko náhle ku mne prikotúľalo, tak rýchlo sa aj pratalo preč. Prezentácia prebehla stručne, bez akejkoľvek kvapôčky invencie. Navyše mi pripadala mimoriadne detinská, nepremyslená, až odfláknutá. Absolútne ničím ma nezaujala, preto bez zaváhania Jablko zo svojho zoznamu škrtám. Takisto, i keď z celkom iných dôvodov, vyraďujem aj ĽSNS. Aj keby som sa hneď prinútila odmyslieť si zjavné neonacistické tlejúce podhubie tohto zoskupenia, ich pokrivené názory na našu spoločnú minulosť mi nie sú po srsti. Nie veru, mne teória „bielej sily“ nejde pod nos, skôr mi privoláva nechutenstvo a mimoriadny odpor. Škrtám… A kohože to nevidím na treťom šteblíku odspodu? Ale áno, je to ministrana Za ľudí. Tak dopadla kedysi nádejná kométa na oblohe slovenskej politickej scény – hlboko pod hranicou zvoliteľnosti. Ani sa nečudujem. S natoľko obmedzenou a všestranne nekompetentnou líderkou Remišovou ju nemohol čakať iný koniec. Tu ani niet čo vysvetľovať. Trúfam si tvrdiť, že každý chápe, prečo jej prideľujem jedno veľké škrt. Len mi dodnes nejde do hlavy, ako sa takej amatérskej intrigánke podarilo „odstreliť“ jej najhorúcejšiu stranícku konkurenciu – pani Kolíkovú. Nuž, raz sa to vari dozviem…
Ako väčšina obyvateľov Slovenska, aj ja mám v sebe nejaké tie prímesové molekuly, za dlhé tisícročia zdedené po iných národnostiach. O naše územie sa usiloval kadekto – od Avarov, Hunov, Tatárov, Turkov až po Maďarov. Byľku génov mám aj nemeckých, poľských, moravských, českých, ba našli by sa aj dáke talianske či španielske. A hoci som Slovenka ako repa, z uvedených dôvodov by mi nemuseli byť až tak veľmi vzdialené takzvané „maďarské“ strany: Maďarské fórum a najnovšie ALIANCIA. Možno by som nad nimi s nadhľadom aj trošku pouvažovala, keby som sa tým naozaj chcela vážne zaoberať, ak by mi predložili zmysluplný ucelený program, lenže…! Lenže sa mi zdá, že tí sa tam medzi sebou škriepia ešte viac než tí „naši“. A to ustavičné štiepenie sa a opätovné predvolebne účelové spájanie mi spôsobuje žihľavku. Kdeže sú tie staré zlaté časy jednoliatej SMK! A kamže sa podel ten fešák Béla Bugár? Ach jaj, o tom potom… Škrtám.
A začína ísť do tuhého. DEMOKRATI. Neznášam cielený primitívny populizmus, papagájčinu, nabifľované, miliónkrát zopakované frázy typu: „MY robíme všetko pre blaho občanov“, „Fico vám nedal nič, zato MY sme vám dali…“ alebo „sme premiantmi Európy“ a „z okolitých štátov sme na tom najlepšie“. Nech pán Heger oblbuje toho, čo seno žerie, a nie slušných ľudí! Okrem ďalších vážnych výhrad, ktoré ani nemá zmysel ďalej rozvádzať, tá na záver je zásadná: ako by som do urny mohla vhodiť hlasovací lístok za stranu, ktorej jediným bodom programu je nenávisť a konečná politická likvidácia pána Fica? Mne to teda ako dôvod nepostačuje. Veľké ŠKRT!
Je smutné, ak sa donedávna vcelku úspešná národniarska strana v preferenciách neprepracovala ani do hornej polovice môjho pomyselného top rebríčka straníckej obľúbenosti. Napriek zlomyseľným klebetám som zopár týždňov aj uvažovala nad tým, že zahlasujem za SNS, aby som jej svojou skromnou troškou dopomohla dostať sa do parlamentu, lebo som presvedčená, že by tam mala byť. A tak som si ju začala lepšie všímať. Sporadicky sa objavujúcich členov strany, no hlavne jej lídra – pána Danka. Na diaľku sme spolu vychádzali výborne, najmä keď k rokovaciemu stolu začal pozývať kormidelníkov rozkmotrených strán v snahe dosiahnuť aspoň prímerie, ak už nie úplnú zhodu. Okrem toho ma z obrazovky ustavične verbálne ubezpečoval o tom, že SNS je už celkom obrodená, moderná strana s pevnými princípmi a základmi. No nevydržalo to dlho. Jeho pokojný, prívetivý, zmierlivý tón pri prvej provokácii prešiel do klasickej slotovčiny. Hja, starého psa nové kúsky nenaučíš…Ale palicu som nad pánom Dankom zlomila až vtedy, keď som si prečítala jedno z jeho nedávnych nekompromisných vyhlásení: „Ak sa niekto na základe sexuálnej orientácie vzdá práva reprodukcie a rozhodne sa pre homosexuálny zväzok, tak nemôže mať právo vychovávať deti!“ A týmto sa v mojich očiach totálne odrovnal. Akoby ma ovalil kyjakom po hlave. Jednou z mojich zásadných priorít je, aby na čele nášho štátu stáli osvietení jedinci, kapitáni, ktorí nás s istotou povedú do budúcnosti, k civilizovanému pokroku, a nie do temných čias tmárstva, povier a nevedomosti. Na svoju veľkú ľútosť musím skonštatovať, že v mojich očiach sa pán Danko sám diskvalifikoval. A preto čo? Preto: ŠKRT!
Pomaly, ale isto sa prepracúvam až k silnej osmičke. Vyraďovať ešte mám z čoho, ale – bude aj koho voliť? Nuž, to je otázka za milión….. POKRAČOVANIE NABUDÚCE ….