Slovač je národom domasedov a peciválov. No zároveň aj mimoriadne prispôsobivých, ľahko sa asimilujúcich jedincov, čo sa radi opičia po druhých. Preto hoci žijú v najkrajšej krajine na svete, podľahli dojmu, že stoj čo stoj musia kopírovať správanie sa zvyšku medzinárodnej populácie. I keď by mnohí oveľa radšej trávili dovolenku v pohodlí svojich bytíkov a domčekov, na svojich balkónoch, dvorčekoch alebo záhradkách, obujú si túlavé topánky a poberú sa v ústrety neznámemu osudu, napospas vydaní všetkým rizikám a nebezpečenstvám, ktoré na nich všade číhajú. Veď sa predsa nemôžu dať zahanbiť! Keď si to môže dovoliť sused, ja aj dvakrát! A preto – ako tí sťahovaví vtáci – akonáhle u nás udrú letné horúčavy, hor sa do krajín, kde panujú ešte väčšie horúčavy!
Z rôznych dôvodov som aj ja bola v živote neraz prinútená nátlakom zo strany mojich najbližších podľahnúť volaniu diaľav. S veľkým smútkom však musím konštatovať, že sa ani jeden jediný raz neodohralo podľa mojich predstáv. Už od detstva som snívala o tom, ako si do malého batoha zbalím iba to najnevyhnutnejšie, nohy ochránim spoľahlivou obuvou a len tak naverímboha sa vyberiem na potulky. V svojej fantázii som tento spôsob dovolenky zažila vari miliónkrát, v praxi ani raz. Zakaždým sa odohrával v jednej z troch variant: peši, stopom alebo na bicykli. Jednak ide o najlacnejší spôsob presunu z bodu B do bodu Q, lebo nepotrebujete iné pohonné hmoty ako sú vaše vlastné energetické zdroje, a jednak zároveň najnezávislejší a najkratší. Najkratší preto, že zvyškom zdravého rozumu som si veľmi dobre uvedomovala, ako by to pravdepodobne dopadlo. Keďže diaľničná turistika by neprichádzala do úvahy /a ani by nebola ničím zaujímavá či objavná/, naporúdzi by boli len vedľajšie cesty alebo divoké lesné skratky. Nuž, a tam kdesi za desiatym kríkom by už na mňa istotne číhal osud horší než smrť. Či už by sa niekto ulakomil na bicykel, na moje vnady alebo ručne šité vibramy, dopadlo by to rovnako: prepadom, sprznením, okradnutím a prípadným rozšestením. Na poradí nezáleží – to by sa líšilo od typu úchylky útočníka. Tak či onak – so zdravou kožou by som nijakovsky nevyviazla. V dnešnom skazenom svete sa moje romantické predstavy roztrieštili ako krehký porcelán o betónovú stenu. Škoda. Ale pokúša ma to dodnes…
Ďalším možným spôsobom dopravy je lodná. Už nie taká lacná, ako tie prvé tri, ale zas oveľa bezpečnejšia. Aj tá sa mi veľmi páči – mám veľkú slabosť aj pre vodné plochy, aj pre lodičky. Pokiaľ sa na palube zároveň s vami nevyskytujú aj zlomyseľní príbuzní, ktorí by si brúsili zuby na dedičstvo po vás v podobe niekoľkých miliónov, ste v poho. Samozrejme, nešlo by o plavbu dákym zaoceánskym monštrom, z ktorého bez ďalekohľadu ani nedovidíte na vodnú hladinu, ale o zážitok na spôsob okružného poznávacieho výletu. No aj v tomto prípade musíte byť v strehu. Ak sa plavíte príliš blízko pobrežia, treba rátať s nepríjemnou spŕškou zhora. Vodné vtáctvo je nevypočitateľné, zle vychované a triafa presne. Druhým rizikom je náhla zmena počasia. Nemusí to byť hneď tsunami, stačí len taká celkom malá lokálna búrčička. Viem o čom hovorím – zažila som to na vlastnej koži. Predpoveď nám bola priaznivo naklonená, tak sme sa vybrali na extra zaplatený okružný výlet za účelom obdivne si zaochkať nad krásami okolitých útesov a pláží. Približne v polovici cesty sa spustil hotový víchor s krupobitím. Nečakane rozbúrené more sa s lodičkou pohrávalo ako s orieškovou škrupinkou. Práve sme spovedali našich mládežníkov, čo si dali na raňajky /my starejší sme si radšej pospali/. Synovec sa ešte kŕčovitejšie prichytil zábradlia a lakonicky utrúsil: „Ak to neprestane hádzať, rýchlo všetci uvidíte, čo sme raňajkovali!“ A vtedy som si uvedomila, že nie každý má rovnako silný žalúdok na tento spôsob cestovania. Znovu by som v tom zostala takmer sama… Paluba sa raz-dva vyľudnila. Niekto to ustál a dolu po schodoch sa skrbáľal po svojich, rodinám s malými deťmi sme robili živé kotvy, aby ich neodfúklo, jedna maminka si šatkou priviazala rozosmiatu ratolesť o zápästie a vzala to štvornožky plazmo vpred. Napokon sme zúriacim živlom odolali iba traja. Síce sme z krás prírody nevideli ani trt, zato sme sa nasmiali ako šialení. Avšak čo to tá naša omladina v ten deň raňajkovala, som sa nedozvedela dodnes…
Slovač je hrdý národ, preto sa málokedy vzdáva. Z bodu B do bodu Q sa predsa dá dostať aj onakvejšími spôsobmi, no nie? Stačí celý rok šetriť, ukladať centík k centíku, prežívať na cestovinách a šošovicovom prívarku, len aby sme sa raz za rok mohli pochváliť susedovcom, ako sme si tie dva týždne užívali. Čo na tom, že sa z toho šíreho sveta častokrát vrátime unavenejší, než sme tam šli?! Ako by to vyzeralo, keby sme dovolenku strávili len tak po našom – v pohodlí domovskej krajiny? Bez zvýšených nákladov, bez nebezpečia, že nás nejaký lump okradne alebo rovno zachloští? To by predsa nebolo ono…