olitat

Všetci to poznáme. Každý z nás sa s ním už v živote stretol. Čierny deň – takzvaný deň blbec. Ani mňa neobišiel, zopár ich na konte mám. Ale iba jeden z nich ma natrvalo poznačil tak, že naň do smrti nezabudnem. Ako obvykle som ráno vstala, aby som sa vychystala do práce. Cestou do kúpeľne som zakopla o vyvýšený prah a narazila som si palec. Už vtedy som mala zbystriť pozornosť a radšej sa vrátiť do bezpečia vyhriatej postieľky. Lenže ja, trdlo makové, som na jednej nohe hrdinsky preskackala k vypínaču. Nasledoval krátky záblesk, čosi zaprskalo a nastala tma. Nebolo kedy vymieňať žiarovku /autobus nepočká/, takže rannú hygienu som absolvovala poslepiačky. Na zastávke MHD som zistila, že novinový stánok je zavretý kvôli preberaniu tovaru a môj vraj pravidelný spoj vynechal. V práci na vrátnici ma s nefalšovanou škodoradosťou vítala agentka z osobného oddelenia a naparila mi ďalší čierny bodík za meškanie. Na výťahoch visela nenávidená ceduľa: „Mimo prevádzky“. V tých časoch som mala celkom slušnú kondičku, ale šesť poschodí dá zabrať aj profíkovi. Po tom náročnom výšľape som – fučiac ako lokomotíva – zaregistrovala, že ani šéf sa ešte neráčil dostaviť. Kolega ma však s úškrnom informoval, že šéf sa síce dostavil, no s opicou po včerajšej bujarej oslave. Takže bolo jasné, že celý pracovný deň strávi striedavo na toalete a vrčaním na každého nešťastníka, ktorý sa mu nestihne včas vyhnúť. Bez ranného prídelu novinových titulkov som sa s vervou pustila do práce. A hneď som ju aj skončila. Minul sa mi tuš. Dolu schodmi to už šlo ľahšie. Na dverách skladu s výdajom pracovných pomôcok sa skvel nápis: „Výdaj iba v pondelok 9.00-11.00 hod.“. Bol utorok. Otrávene som sa cez chodbu pobrala do bufetu, že si aspoň nejakou šiškou osladím ten horký deň. A ajhľa, aké prekvapenie! Na dverách ďalšia ceduľka: „Pre chorobu zatvorené“… A takto to pokračovalo celý, celučký poondiaty deň. Už ani neviem, ako som sa dopotácala domov. Ale vesmír so mnou ešte neskončil. Pri prezliekaní sa do čohosi pohodlného som si natrhla posledné modré pančušky a rukáv obľúbeného domáceho trička. A to bol koniec. Posledná kvapka. Vyčerpane som sa zrútila do kresla a s hlavou v dlaniach som si položila zásadnú otázku: „Prečo ja?“. Vtom zaznel zvonček. Skôr zo zvyku som šla otvoriť. Na prahu stál dvojmetrový, aspoň 120-kilový fešák, ktorý zahlásil: „Paný, móžete si puscit plyn.“ Krvi by sa mi nedorezal. S vytreštenými očami som vyjachtala: „Ale…ale… veď to nie je až také zlé…“. Zarazene odvetil: “ Zlé? Jako že zlé, paný? Puscite si ten plyn a máte hotovo.“ A odkráčal. Zatresnutím dverí sa do mňa vliala nová energia. Prepánajána, čo to bolo zač? Nejaký jasnovidec Hanussen, či maskovaná veštica Pýthia? A čo si to dovoľuje? Pustiť si plyn? Kvôli takým banalitám? Žiarovku vymením, šéf sa z opice do rána vyspí, výťahy už budú opravené, tuš vydrankám od kolegu, pančušky dokúpim, tričko zašijem… Záhada návštevy tajomného obra sa objasnila hneď večer, keď som pri smetiakoch natrafila na susedu. Nie, nesledoval ma Veľký brat. Kým som bola v práci, do domu prišli plynári – opravári. Keď skončili, chodili od bytu k bytu, aby oznámili nájomníkom, že už je všetko v poriadku. Ten „môj“ sa nikdy nedozvedel, nakoľko mi zasiahol do života. Možno si občas spomenie, ako sa stretol s nejakou „potrefenou paný“… A ja už viem, že každý deň blbec sa raz skončí a zase bude dobre. Len to nikdy nesmiem vzdávať. Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…