olitat

Čierna farba je farbou tmy, noci, strachu a v našich končinách aj symbolom smrti a smútku. Mám ju rada, pretože to je zároveň aj nádherná kontrastná farba. Stačí drobný biely doplnok a zo smútočného odevu je razom elegantná róba. Dá sa kombinovať so všetkými ostatnými farbami vrátane akýchkoľvek ich odtieňov a výsledkom sú výrazné vzory, za ktorými sa každý človek zaručene rád ohliadne…Tak aspoň čierna farba pôsobí na mňa. Nie však na každého…

Okolo poludnia sa vždy naša malá jedno-pokladňová predajňa potravín, v ktorej som v tom čase nadšene brigádovala, vyľudnila. S vedúcou Alenkou sme sa zaraz pustili do nevyhnutných súvisiacich prác. Ja som upratovala zadný sklad, kde to vyzeralo ako po výbuchu, Ala leštila večne uťapkané sklá predného výkladu. Natoľko som sa zabrala do tej bohumilej činnosti, že až po chvíli som si uvedomila čudné zvuky ozývajúce sa z predajne. Nazrela som dnu a zbadala Alenu sediacu za pokladňou, ako na mňa zúrivo gestikuluje. S mokrým vechťom v ruke som k nej chytro pobehla. Konečne prestala odŕhať a ukázala na pravú časť obchodu. Šepotavo zasipela: „Pozri naňho! Už tam stojí päť minút a vôbec sa nehýbe. Majka, ja mám strašný strach. Nemám zavolať políciu?“ Skoro som odpadla. Alena, tá húževnatá, životom už riadne obúchaná kočka, sa bála? Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Tá vysoká, štíhla, všetkého schopná osôbka sa len tak – z ničoho nič zľakla? Hoci na sebe nemala ani gram tuku, tá svalovina, čo jej obaľovala kosti, bola ako z ocele. Neraz som videla, ako kvôli úspore času prenášala aj dve plné pivové prepravky naraz A tejto suverénke, ktorá si doteraz dokázala poradiť s každou prekérnou situáciou, aká sa len v takej predajni môže vyskytnúť, sa odrazu tak triasli ruky, že nevládala ani zastrčiť pokladničný kľúč do správnej dierky. Konečne som sa pozrela na zdroj jej obáv…

Celkom vzadu, na konci uličky, stála vskutku impozantná mužská postava. Vysoká, plecnatá, v čiernom koženom kabáte siahajúcom až do polovice lýtok, s čiernym klobúkom na dohladka vyholenej hlave. Okolo krku čierna šatka uviazaná na spôsob lúpežných gangstrov, prichystaná prekryť spodnú polovicu tváre kvôli anonymite. Rovnako čierne džínsy, zastrčené do ťažkých, vysokých, šnurovacích čiernych kanád. Musím uznať, že prvý dojem bol skutočne nezvyčajne fascinujúci… „No? Čo hovoríš?“ horúčkovito neprestávala drmoliť Alenka. „Čo keď nás prišiel zastreliť? Bohvie, čo má pod tým hrubým kabátom! Tak mám zavolať tú políciu? Alebo – vieš čo, vybehnime von a …“ Upokojujúco som jej položila ruku na plece. „Len ty nikam nebehaj! Najprv to skúsim po dobrom. Zblízka posúdime, overíme, a potom uvidíme, čo spravíme. Dobre?“ „Dobre, len nechoď k nemu moc blízko. A daj si pozor! Keby niečo – ovaľ ho hocijakou fľašou a ja ti pribehnem na pomoc. Súhlas?“ „Jasné. A ty zas nezabudni zhlboka dýchať!“ A šla som si to čudo v čiernom obzrieť zblízka…

„Dobrý deň!“ oslovila som ho vľúdne. „Môžem vám nejako pomôcť?“ Prečnieval ma takmer o dve hlavy, ale aj tak som v jeho tvári jasne rozpoznala zahanbenie a rozpaky mladučkého, ani nie dvadsaťročného mládenca. „Ma-mám ku-kúpiť mu-múku a jjja ne-neviem, akú.“ A boli sme doma. Z potenciálneho rabiáta sa náhle vykľul nesmelý, zajakávajúci sa, ostýchavý chlapec. Okamžite som prepla do „tetkovského“ režimu. „To nevadí. Na to sme tu, aby sme ti poradili. Kto ťa poslal? Mamina?“ „Ma-mamina nie je. Bbbabka.“ „Fajn. Tak babka. A vieš, na čo tú múku potrebuje?“ „Ssss…“ Ďalej mu to nešlo. „Len pokojne, máš čas. Pekne sa nadýchni. Veď my na to prídeme…Ako sa voláš?“ „Samo.“ „Dobre, Samko, tak to skúsime ešte raz. Čo chce babka variť?“ „Sssľúbila mi pa-palacinky!“ „No vidíš, aký si šikovný.“ V snahe čo najrýchlejšie upokojiť aj panikárku na druhom konci predajne, vtiahla som do hovoru aj roztrasenú pani vedúcu. „Alenka, tento mládenec potrebuje múku na palacinky. Ty ich robíš z polohrubej alebo hladkej?“ „Čččo? Aaaká múka? Aké pppalacinky?“ A už som mala na krku dvoch koktajúcich… „Samko, a koľko peniažkov ti babka dala na tú múku?“ Bez slova vytiahol ruku z vrecka a otvoril päsť. Zhúžvaná desaťeurovka prežila aj jeho nervozitu zo splnenia príkazu. „Dobre, máš dosť. Urobíme to tak, že babke prinesieš jednu takú a jednu takú. Veď ona si s tým už poradí. A to je všetko? Nezabudol si na niečo? S čím tie palacinky máš rád?“ Na polodetskej tvári sa v momente roztiahol široký, blažený úsmev. Odrazu sa ani nezajachtal: „S čokoládou…!“

Do mikroténového vrecka sme mu zabalili po jednej z oboch múk a navrch aj nutellu. Nákup som musela nablokovať ja, pretože Ala stále nebola schopná sústrediť sa natoľko, aby trafila správne klávesy. Nedalo mi to, tak som sa na rozlúčku Samka spýtala, prečo je tak výnimočne oblečený. Odpoveď ma vlastne ani neprekvapila. „Aaaby dali pokoj.“ „Kto?“ „Chu-chuligáni.“ „Akí chuligáni, Samko?“ „Na u-u-ulici.“ Zaškúlil na pozorne počúvajúcu Alenu. „A váš Ju-juro na mňa hodil pa-paradajku.“ Ala najprv vytreštila oči, potom sa príšerne zamračila. Bolo mi celkom jasné, že toto si jej jedenásťročný syn kruto odskáče. Dnes veru nebude nijaké skladanie novej hračky z kinderka a pravdepodobne ho čakajú aj oveľa tvrdšie príkazy a zákazy… „A žžže či sssom vrátnik. Ale jjja po-pomáham ujovi Ferovi v sssklade!“ Nemienila som tej nevinnej duši vysvetľovať priamu výsmešnú narážku na jeho krstné meno. Na rozlúčku sme mu do ruky vtisli telefónne číslo do predajne. Pre babku. Pre istotu…

Pri prvej príležitosti Alenka doslova za ucho pritiahla svojho Jurka k Samovi, aby sa mu za tú hodenú rajčinu ospravedlnil. A pod hrozbou odňatia mobilu, zákazu pozerania telky a prístupu k počítaču si musel vziať mohutného Samuela pod patronát. Sprvu nasilu, neskôr opatrne si medzi sebou vytvorili zvláštny priateľsko-ochranársky vzťah. My s Alou sme sa postupne od všetečných susedov dozvedeli stručný Samkov pohnutý príbeh. Ako dvojročný vypadol z okna na štvrtom poschodí. Nikdy sa nezistilo, ako presne sa to stalo, ale mal šťastie v nešťastí. Dopadol na rozmočený, husto porastený trávnik. Prežil iba zázrakom. Po mnohopočetnom naprávaní kostí a dlhodobej rehabilitácii bol odobratý nezodpovedným rodičom a zverený do opatery starých rodičov. Iba hlavičku sa mu už celkom nepodarilo napraviť…

Na mnoho ľudí Samkov zvláštny imidž mohol pôsobiť zastrašujúco, no my sme už vedeli, že to bol iba jeho spôsob vyrovnania sa so šikanou okolia. Nemal v úmysle zastrašiť, ale preventívne odstrašiť prípadných mučiteľov. S pomocou a praktickými radami uja Fera a dedka sa mu to napokon podarilo. Do muža v čiernom si už nikto netrúfol zabŕdnuť…Mám rada čiernu farbu. Najmä ak plní úlohu ochranného panciera tých bezbranných, čo tak veľmi ľúbia čokoládové palacinky!