olitat

Mám široko rozvetvenú rodinu, kopu priateľov a známych. Ale tú skutočnú kamarátku iba jednu. Spoznali sme sa v prvý deň prvej triedy strednej školy. Sprvoti sme si veľmi nesadli do oka. Málokedy sa stretnú odlišnejšie osobnosti ako my dve. Som brunetka priemernej postavy z mnohopočetného rodostromu s oboma rodičmi z robotníckeho prostredia. Darka je jedináčik s pevne zakorenenou generáciou vysokoškolsky vzdelanej triedy. Je prirodzená oslňujúca blondínka s hustou hrivou vlasov dlhých až pod pás. Vysoká a štíhla. Ak sme sa v nejakom dave navzájom stratili, stačilo mi zodvihnúť hlavu a razom som ju našla. V hocijakej tme svietila ako maják.

Ani s našimi naturelmi na tom nie sme o nič lepšie. Ja som rodená pragmatička s výrazným sklonom k ručným prácam. Darkino myslenie je zas večne upäté na snívanie v oblakoch. Jej umelecké nadanie je všestranné. Na viaceré hudobné nástroje sa naučila hrať celkom sama. Niekoľkokrát sme sa pokúšali vzájomne si svoje prirodzené vlohy odovzdať, ale nepodarilo sa. Ona mňa nikdy nenaučila hrať na gitaru, ani ja ju štrikovať. Zato sme sa pritom nasmiali ako dve bláznivky… V tínedžerských rokoch som ja uplietla hromadu pulóvrov, no ju jej nepozornosť neraz doviedla do riadnych malérov.

V jedno popoludnie sa Darka vybrala poslušne splniť rodičovský príkaz i zašla k veľkokapacitnému smetnému kontajneru. Len tak naľahko. V domácom úbore, s vedrom odpadkov a kľúčmi od bytu zakvačenými na palci. Pre každého z nás bežná denná úloha. No nie pre ustavične zasnívanú Darku. Akonáhle vysypala obsah už mierne smradľavej povahy, čosi jej zaštrngalo popri uchu a – bola bez kľúčov. Podľa zvuku vedela identifikovať aspoň hrubý smer ich dopadu. Samozrejme, predrali sa až na samotné dno veľkej nádoby. V prvom okamihu zdúpnela, pretože v danej hodine bola doma celkom osamelá. Naporúdzi mala niekoľko riešení problému. Mohla si sadnúť na schody pred bytom a trpne vyčkať príchod rodičov z práce. Alebo poprosiť ktorúkoľvek susedu, aby ju v záujme dobrých dlhoročných vzťahov o dočasný prístrešok. Kamarátka si však vybrala tretiu možnosť – najťažšiu a súčasne najnezmyselnejšiu. Celým dlhým štíhlym telom sa v páse preklopila cez okraj kontajnera a pustila sa do lovenia štrngajúceho zväzku. Lenže na to bola dokonca aj ona prikrátka. Na dno jej chýbal ešte tak štvrťmeter. Práve jej napadlo, či by dnu nemala skočiť obomi nohami, keď sa pri nej ozvalo strohé mužské: „Slečna, a vy to tu čo vystrájate?“ Tak sa zľakla, až ju temer trafilo. A preklopiť sa nazad? Nie a nie! Odrazu si pripadala ako šialená Viktorka. Začala sa pohupovať hore-dolu, no nakoniec pomohla až silná chlapská ruka, čo ju pod kolenami preklopila do východzej zvislej polohy. Elegantne si odfúkla blonďatú hrivu z nosa a zažmúrila na dvojicu mladých policajtov, ktorí ju oslovili a škerili sa pritom akoby o nič nešlo. „No? Vysvetlíte nám toto svoje pračudesné počínanie za bieleho dňa?“ Chvíľu to síce trvalo, no nakoniec sa ich pozície zmysluplne vyjasnili. Nato už miestni pochôdzkári nestrácali čas a šikovne sa zhostili srandovnej úlohy. S jasným pokynom: „Slečna, ustúpte trochu dozadu“, žmurknutím na kolegu v zbrani a známym povelom „Raz, dva, tri, hop!“ schmatli ťažkú nádobu a obrátili ju nabok. Zaraz bolo jasné, čo je smetie a čo kľúče od bytu. Darka sa k nim s detským zvýsknutím radostne vrhla. Veľkoryso si nevšímajúc okolitú smradľavú hromadu priskočila k mladíkom a oboch niekoľkokrát bláznivo vybozkávala. Až potom im srdečne poďakovala a na dlhých nohách veselo odhopkala domov. Ešte spoza chrbta začula: „A nieže to tu tak necháte!“

Po príchode do bytu zo seba všetko zhodila a riadne sa osprchovala. Nájdené kľúče strčila do vrecka a náhradné si zavesila okolo krku. Vyzbrojená zmetákom a lopatkou sa vrátila na miesto činu. Pochôdzkárov už nikde nezazrela, ale kopisko smetí zostalo. S obrovskou radosťou ho začala zdolávať. Nuž, a keď bolo po nej, zistila, že naokolo je takých oveľa viac. I pustila sa po ich stopách. Brodila sa rozfúkanými hromádkami a priam so živelným nadšením vyzametala celý blok…

Celý incident by prebehol bez väčších problémov – nebyť susedy Bauchovej, ktorá sa práve obšmietala naokolo. A ako sa to občas stáva, nenechala si to iba pre seba. Samozrejme, vyvodila si z neho svoje závery. Na ďalší deň sa po celom sídlisku už šírili klebety o Darkinej rodine. Všetky sa niesli v rovnakom duchu. „No predstavte si, majú len tú jedinú malú chuderu /vraj malú!/ a pritom jej nedoprajú ani v pokoji študovať! Aj na to úbohé vreckové si musí privyrábať zametaním popri smetníkoch! A viete, čo som ešte zazrela? Ako sa to nebožiatko prehrabáva ich obsahom. No, verili by ste tomu? Tuším jej ani riadne nedajú jesť. Čo poviete, nemali by sme s tým zájsť na sociálku?!“

Darkini rodičia sa našťastie nikdy nedozvedeli, čo za hnusné ohováračky preleteli sídliskom. A ako ich poznám, aj tak by nad nimi pravdepodobne len mávli rukou. Jednak poznali svoju dcéru a jednak to nebol ani prvý, ani posledný výčin susedy Bauchovej…