olitat

Aj by som sa zasmiala, keby to nebolo skôr do plaču. Včerajšie vystúpenie v relácii V politike na stanici TA3 týchto dvoch protagonistov mi totiž pripadalo ako fraška či tragikomédia, a nie ako seriózny duel špičkových politikov našej súčasnej aktuálnej scény. Neviem, kto ako prvý začal kikiríkať, no jedno viem naisto: jeho protihráč sa veľmi ochotne pridal. A zrazu boli v sebe. Dvaja kohúti na jednom smetisku, na príliš malom dvore. Dvaja predsedovia svojich strán sa vzájomne okrikovali ako malí chlapci. Tými známymi vetičkami: „Neskáčte mi do reči. Ja som vás nechal dohovoriť!“ Samozrejme, zvýšenými, podráždenými hlasmi. Ešteže netrieskali do stola…

Na pretras prišiel návrh na odvolanie a následné podanie demisie podpredsedu vlády JUDr. Petra Kmeca. Hanba – nehanba, ešte pred niekoľkými dňami som ani netušila, že aj takého máme. Ničím zvláštnym ma neupútal. A je celkom pravdepodobné, že ma už ani nikdy ničím neupúta … Ďalšia kauza však bola o čosi vážnejšia a dotkla sa poradcu pána premiéra, pána JUDr. Miroslava Lajčáka. Vraj sa osobne stretával s už zosnulým Jeffreym Epsteinom, riadne odsúdeným americkým pedofilom, ktorý sa rád pozabával s maloletými dievčencami a ešte radšej ich hromadne predhadzoval svojim známym. Špinavá záležitosť. No úloha pána Lajčáka v tejto nechutnosti nie je úplne zrejmá. Niekoľkokrát som si prečítala korešpondenciu ohľadne akéhosi „Mira“ , ale aj keby som pripustila, žeby šlo o toho „nášho“, isté je len to, že niektorí ľudia ho túžili zlanáriť medzi seba – či už kvôli možným budúcim kontaktom so Slovenskom, alebo vydieračským prepojením. Absolútne nič však nenasvedčuje tomu, žeby sa pán Lajčák podobným praktikám podvolil alebo aspoň na ne minimálne reflektoval. Počas desaťročia trvajúcej diplomatickej kariéry si nikdy nepošpinil ruky podobnými bulvárnymi kauzami. A že existujú spoločné fotografie? Tých predsa musí byť celá hromada! Spoločenský život na najvyššej úrovni si predsa vyžaduje aj akcie podobného rázu. Tu podanie rúk, tam potľapkanie po pleci. Nie veru, ja osobne neverím tomu, žeby si toľké riziko dovolil. Vždy som ho považovala sa seriózneho chlapa, ktorý pracoval pre Slovensko. A dodnes pracuje. Ako sa dáky greenhorn vôbec opovažuje navážať sa do neho? Pán Šimečka, vám je už celkom fuk, čo a kedy vypálite od boku? Len si dajte pozor, aby sa tie vaše ústne exkrementy raz neotočili proti vám!

A znovu vyťahovanie hriechov minulosti. Vy ste to, a vy zase ono. Aktéri debaty na seba brechali ako dva rozzúrené pitbuly. Len-len sa zahryznúť. Toľko na seba útočili, až sa pán moderátor Král ani nemohol dostať k slovu. Hoci som sa ostošesť namáhala, približne v polovici som celkom prestávala rozumieť, o čom je vlastne reč. Pokiaľ si dobre spomínam, pán kapitán po prvýkrát musel použiť aj čarovnú formulku, že ak sa neumravnia, dá vypnúť mikrofóny. No uverili by ste tomu, že nezabralo ani to? Obidvaja rozhnevaní muži pokračovali v hádke akoby sa ani nechumelilo. Tá kucapaca si pýtala skôr vedro studenej vody!

Ani téma výročia osláv 17. novembra neprebehlo potichu. Jeden si húdol tak, druhý zase naopak. Totálne bez rešpektu. Akoby dialóg primárne nespočíval v tom, že keď jedna strana vyslovuje svoj postoj, tá druhá má počúvať. Nemusí súhlasiť. No pán Šimečka sa odvolával na právo každého obyvateľa vyjadriť sa. Či už tak alebo inak. Lenže trochu pozabudol na to, že práve túto výsadu pred 36-imi rokmi súčasnej mladej generácii vydobyli dnešní dôchodcovia alebo čakatelia na dôchodok…

Po takej turbulentnej prestrelke som televízor radšej vypla. Stačilo. Nestála som už ani o ďalšie politické debaty – či už na O päť minút 12, alebo Na telo. Objednala som deťom hračky pod stromček a započúvala sa do spásonosného ticha. Za oknami tíško ševelí jemné mrholenie. Len dúfam, že aj to pomôže schladiť príliš horúce slovenské kotrby!