olitat

Jedna sympatická pani mi z televíznej obrazovky práve oznámila, že tento piatkový sviatočný deň je vhodnou príležitosťou venovať sa rozjímaniu. Dám na ňu a trošku sa zamyslím. Nad biednymi a trpiacimi…

Azda každý mi dá za pravdu v tom, že bývalý prezident Gustáv Husák je ďalšou zo série rozporuplných osobností našej krajiny. Svojho času bol neúnavným bojovníkom za nesplniteľné ideje komunizmu, aby sa následne stal ich obeťou. Prešiel všemožnými vzostupmi i pádmi. Bol väznený za šírenie protištátnych myšlienok nacionalizmu, neskôr zas naopak velebený ako spasiteľ, aby svoju dlhoročnú politickú kariéru zakončil ako opovrhovaná persona non grata za mlčanlivý súhlas s prítomnosťou okupačných vojsk z východu. Všeličo mu možno vytýkať. Okrem jediného: vrúcnej lásky k národu, z ktorého pochádzal a dokonalej informovanosti o jeho reáliách. Jeho pozitívach i slabinách. A bol to práve Husák, kto vyhlásil nezmieriteľný boj proti zaostalosti a biede na Slovensku. Jedným z prvých krokov mala byť nenásilná asimilácia najpočetnejšej minoritnej etnickej skupiny, jej postupné úplné zrovnoprávnenie s väčšinou obyvateľstva vrátane dôslednej kontroly uplatňovania princípov jednak občianskych práv, ale aj povinností z toho vyplývajúcich. Dobre si však uvedomoval aj to, že im v prvom rade musí vytvoriť vhodné podmienky, čo zahŕňalo odstránenie negramotnosti, jazykovej bariéry, prístup k vzdelaniu, dostupné pracovné príležitosti a možnosti dôstojného ubytovania. Krok za krokom chcel eliminovať existenciu najzaostalejších rómskych /no zďaleka nielen rómskych!/ osád. Avšak nestihol naplniť ani obsah prvého kroku. A v tých ďalších už nemal kto pokračovať. V nasledujúcich desaťročiach sa temer polmiliónová skupina obyvateľov Slovenska ocitla na samom okraji záujmu marginálnej spoločnosti, odsunutá do izolácie, odsúdená na totálny prepad do zabudnutia a trvalej generačnej chudoby…

Po niekoľkých zúfalých výkrikoch do tmy niekoľkých odvážnych jedincov je nesmierne smutné, že sa ľadový pancier našej nevšímavosti a ľahostajnosti začal roztápať až po tragickom skone na podvýživu a podchladenie novorodenca z obce Richnava. Aj ja som si tie hrôzyplné podmienky, v akých niektoré deti musia žiť a zomierať, naplno uvedomila až po zverejnení televíznych záberov investigatívca z Markízy. Netrvalo však dlho a postupne sa k nemu popridávali aj ďalšie médiá. Myslím si, že v tomto konkrétnom prípade sa práve práca mnohých statočných žurnalistov stala tým hnacím motorom, olejom, ktorý konečne premazal zhrdzavené kolieska dejotvornej mašinérie civilizácie. A tým vlastne rozhýbali aj kompetentné orgány k činom. Dovtedy totiž tvrdili, že ostrá kritika zo strany pozorovateľov z EÚ je neopodstatnená! Iste som nezachytila všetko, ale ako jednu z prvých lastovičiek som zaregistrovala pomerne rýchlo /aspoň na naše pomery/ vykonaného poslaneckého prieskumu, z ktorého okrem iného vyplynulo aj to, že novozvolený starosta obce sa už pomaly pol roka pokúša o nápravu, zúfalo sa dovolávajúc pomoci všetkých inštitúcií, ktoré mu len napadli, pretože natoľko malá obec nemá ani dostatok technických možností, ani prostriedkov na riešenie. Zatiaľ sa však pomoci nedočkal…

Zaznamenala som aj mnoho hlasov rozumu. Rozvážneho analytika pána Chovanculiaka, sociologičky pani profesorky Radičovej, zanieteného poslanca pána Ledeckého alebo splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity pána Hera. A kdesi tu vstupuje na scénu Veronika Remišová, akože podpredsedníčka akože vlády, akože ministerka investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie. A hneď dokonca s návrhom! Neštátnej organizácii zadáva zákazku vypracovať Atlas rómskych komunít za 900.000 eur! Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to znie ako šikovný začiatok riešenia problému, až na to, že podobný materiál už dávno existuje, na čo som bola ja sama nedávno upozornená jedným mimoriadne rozhľadeným a sčítaným pánom s excelentnou pamäťou a hotovým géniom vo vyhľadávaní informácií, keď som si trúfla kopnúť do už zapáchajúcej mršiny starostlivosti o sociálne vylúčené komunity Slovenska. I zamyslela som sa. Ak o tom podrobne spracovanom spise vie aj bežný občan, ako je možné, že o ňom netuší Remišová? Kdeže sú všetci jej spolupracovníci a poradcovia? Alebo už nijakých nemá, pretože všetkých skúsených praktikov preventívne vyhádzala, aby odstránila prípadnú konkurenciu? A teraz sa mi veľmi núka klasická česká hláška:

„KDYŽ SEŠ BLBEJ, TAK SE ZEPTEJ !“

Celkom by teda stačilo tie inkriminované, už dávnejšie podrobne mapujúce listiny vytiahnuť z archívu, trošku oprášiť a pomocou niekoľkých rozoslaných dopytových e-mailov aktualizovať. A to má stáť 900.000 eur? Viete si predstaviť, koľko metrov vodovodného potrubia s pitnou vodou sa z toho dá zrealizovať? Koľko elektrického vedenia či odpadovej kanalizácie? Jasné, že ani zďaleka nie všetky, ale ako začiatok by to bolo istotne užitočnejšie, než vyhodiť tie enormné peniaze do luftu! No samotný Atlas nie je všetko. Jeho nadväzujúcou súčasťou sú aj načrtnuté pravidlá postupného začlenenia doteraz odsúvaných podskupín do marginálnych vrstiev spoločnosti. S totálnym vylúčením takých neľudských praktík, akými by bolo vytrhnutie z rodín najviac zanedbaných detí, segregácie v školách alebo znevažovanie a potláčanie hrdosti na ich pôvod. To v žiadnom prípade! Nič netreba lámať cez koleno. Prečo ten nádejný experiment nezačať napríklad práve v tej tragicky zviditeľnenej Richnave? Stačí si sadnúť za jeden stôl s viac než ochotným starostom a vytipovať vhodnú časť blízkeho územia, kde by sa dali umiestniť jednoduché nové obydlia a nahradiť nimi tie súčasné najnevyhovujúcejšie, z diek a preglejky zbúchané chatrče? Na spôsob britských alebo amerických kempov pre najbiednejších z biednych: so správcom zodpovedným za udržiavanie poriadku a čistoty. Potom by už stačilo dotiahnuť do nich pitnú vodu, energie, zlikvidovať okolité smetiská, osadiť ich hoci len trávnikom, aby sa okaté detičky znovu mali kde bezpečne a hlavne hygienicky nezávadne preháňať. Sekundárnou výhodou sa javí skutočnosť, že by sa tam zaručene našla robota aj pre domorodcov. Za pomoci skúsených terénnych pracovníkov pre ratolesti od piatich rokov by som paralelne zorganizovala výučbu bárs iba hovorovej slovenčiny /včítane pravidelných lekárskych prehliadok/, aby neskôr nezasadli do školských lavíc bez toho, aby vôbec tušili, čo sa od nich chce. Kedysi na tento účel slúžili nedeľné cirkevné či dedinské školy. Prečo by rovnako neposlúžili aj dnes? Taktiež by som úplne eliminovala násilnú formu nútenej dochádzky, ale vybrala si skôr poctivú osvetovú prácu s miernymi donucovacími prostriedkami. Nepošleš tam svoje milované dieťa? Budú ti krátené sociálne dávky alebo podpora v nezamestnanosti ako hociktorému inému občanovi! Máš predsa nielen práva, ale aj povinnosti! A jednou z nich je aj zabezpečenie povinnej školskej dochádzky… Nie, neočakávam, že zo všetkých dnes negramotných sa zo dňa na deň stanú profesori, ale aspoň dostanú šancu na uplatnenie sa …A po ukončení nevyhnutnej rekonštrukcie jednej malej časti jednej malej osady by som znovu zasadla za okrúhly stôl a vyhodnotila závery. S vyčíslením reálnych nákladov a časových súvislostí by sa ľahko dali naplánovať aj zmeny v širšom meradle – viacerých obcí s viacerými problémami a obyvateľmi.

Nuž, veru tak, milá pani Remišová. Vy ste nepredložili nijaké riešenie, lebo ste vymysleli už vymyslené. A nazdávam sa, že za svoje /ne/konanie si zaslúžite len moje hlboké opovrhnutie. Dokážete iba papagájovať a kopírovať. Dokonca si myslím, že naplnením skutkovej podstaty bezprecedentného mrhania aj vám zverených verejných /čiže aj mojich!/ financií by ste mali zvážiť svoje zotrvanie vo všetkých štátnych vládnych funkciách. Pre obyvateľov tejto republiky totiž nie ste nijakým prínosom, ale skôr škodlivou príťažou!

Človek má vždy možnosť voľby. Dokáže ničiť, ale aj budovať a tvoriť. Riešenie sa dá nájsť, len treba chcieť. Aj Kolumbovým vajcom treba najprv tresnúť do stola, aby ste ho dokázali postaviť na špičku. Niekto narobí len neporiadok, iný si ukuchtí omeletu. A ja mám odjakživa omeletu veľmi, veľmi rada…