olitat

No konečne to je aj o niečom inom, než o politike! Pre väčšinu obyvateľov Slovenska nastali radostné dni, plné príjemného napätia, očakávaní a túžob. Celonárodný sviatok všetkých skalných fanúšikov ľadového hokeja – Majstrovstvá sveta. Iste, aj domáca liga má svoj pôvab, ale súťaž na medzinárodnej úrovni má predsa len iný cveng. A bez mučenia sa priznám, že už v detstve som aj ja podľahla jej čaru…

V preddigitalizovanom svete, keď sa v našej domácnosti vyskytoval iba jeden televízny prijímač pre celú rodinu, jej hlava určovala, aký program sa bude sledovať. Vonkoncom nie preto, žeby tatko bol dákym tyranským diktátorom, ale preto, že jeho voľný čas bol minimálny. Ako jediný živiteľ početnej rodiny bol ustavične v práci a keď sa už občas aj vyskytol doma, alebo sa venoval nám, alebo nevyhnutným chlapským domácim prácam. A tak sa maminka /s nenásilným ovplyvňovaním aj nás, detí/ snažila vytvoriť mu optimálny komfort a dostatočný priestor na regeneráciu jednak fyzických, ale aj duševných síl. Nikdy sme nenamietali, ani sa nebúrili voči takému modelu fungovania – aj tie detské mozočky chápali jeho nevyhnutnosť. A tak sa prihodilo, že s nasávaním vedomostí o kolobehu života sme nechtiac prijímali aj mnohé zo zvyklostí rodičov. Radi sme si odpustili nejaký ten romanticko-dobrodružný slaďáčik, pokiaľ sa dal zameniť za prevzácne chvíle strávené po boku sústredeného tatka, pozorne sledujúceho mihajúce sa obrázky. Potichučky sme hačali a viac počúvali jeho občasné nevzrušené komentáre a vysvetľujúce základy pravidiel, než samotný priebeh zápasov. A veru nás mal čomu priučiť! Ako bývalý všestranne aktívny športovec rozumel takmer každému druhu porovnávania síl. Jeho priam encyklopedické vedomosti boli skutočne omračujúco rozsiahle. A krôčik po krôčiku ich prenášal aj na nás. Vrátane obdivu a lásky k nim…

V mojich očiach bol tatko tým najvďačnejším divákom. Nikdy nevykrikoval, ani sa nerozčuľoval. Proste si len s dychtivou radosťou užíval práve prebiehajúcu hru. Po záverečnej píšťalke sa maximálne obmedzil na lakonické zhrnutie poznámkou typu: „No, dnes hrali ako ponocní.“ Alebo: „To bola ale prekrásna hra!“ I v prípade, že /v tých časoch/ skončila remízou… Podľa sezónnej závislosti boli na programe dňa : v prvom rade futbal, gymnastika mužov a ľahká atletika. V zime zas skoky na lyžiach. No absolútnou topkou bol odjakživa hokej. Ak hrali naši, nebolo o čom špekulovať, ale s rovnakým zanietením sledoval aj ostatné zápasy. Keď som ho raz pristihla, ako pozerá na súboj dvoch „cudzích“ mančaftov, nedalo mi, aby som sa nespýtala, ktorému z nich fandí. Odpoveď ma mierne zaskočila. „Tomu lepšiemu.“ Ako spravodlivému pozorovateľovi mu nezáležalo na tom, aký vplyv môže mať výhra či prehra na umiestnenie nášho výberu, ale na tom, aby vyhral ten, kto si to najviac zaslúži. V jeho rebríčku obľúbenosti sa nachádzali aj divočiny ako box a grécko-rímske zápasy, ale tie už boli nad naše sily. Tam sa naše očarenie končilo. Po jednom, po dvoch sme sa nenápadne presunuli do kuchyne, z ktorej sa vždy šírili lákavé vône nejakej tej čerstvo upečenej maškrtky…

Dedičstvo predkov sa nemá odmietať. Ani zvykové tradície. Hoci nemám taký široký záber ako môj nebohý tatko, majstrovstvá sveta v hokeji si nikdy nenechám ujsť. A rovnako ako on si nadšene vychutnávam samotnú hru. Isteže mi záleží na výsledku a v dnešných časoch sa ani ja neubránim sledovaniu postupujúcich a zostupujúcich v meniacich sa tabuľkách a špekuláciám nad možnými prognózami, ale kvôli nejakej tej prehre sa nejdem hádzať z mosta. Nezúrim, nenariekam, nešaliem, neodsudzujem. Občas si nostalgicky spomeniem na bývalé hviezdy ľadového kráľovstva, akými boli napríklad pán Golonka, Dzurilla, bratia Šťastní, či na celú skupinu Šatanovcov a mnohých, mnohých ďalších, ale myslím si, že ani dnes sa nemáme za čo hanbiť. Generačné výmeny sú nevyhnutné a hoci sme včera v úvodnom zápase s Českom tesne prehrali, vonkoncom ma to nerozladilo. Z jednoduchého dôvodu: naši chlapci hrali fantasticky. Zo všetkých síl. Energicky, bojovne, vášnivo, zanietene a v plnom nasadení rozumu aj srdca. Od prvej sekundy až do poslednej. Odviedli kus poctivej roboty. Samozrejme, odborníci to pravdepodobne zhodnotia inak, a – isteže by som bola rada, keby všetkých konkurentov tí naši chlapci prevalcovali a skončili so zlatými medailami, no ja z nich mám a budem mať radosť aj bez toho. Pánečku, mne stačí vedomie, že sú medzi svetovou špičkou, najlepšími z najlepších! Nikdy sme nehodili flintu do žita, hoci okolnosti neboli vždy najpriaznivejšie. A to je hodnota, ktorú si veľmi cením. Odhodlane bojovať až do poslednej chvíle…

Som hráč telom aj dušou. A ako každý hráč som sa medzi prvými musela naučiť prijímať aj prehry. Lež iba tie pravé, bez podvodov, uskutočnené na báze férovosti. V súčasnosti, keď nie je problémom odhaľovať nedovolený doping a rozhodcovia majú možnosť aj desaťkrát si prehrať záznam zákrokov z piatich možných uhlov, na 99,9 % ide o poctivé súboje. A to sa mi páči na športe najviac. Pravidlá sú jasne určené a postihy či tresty za ich porušenie tiež. Rátajú sa iba merateľné hodnoty: minúty či ich stotinky, body, metre a centimetre, góly, zdvihnuté kilá. Niet kam uhnúť. Tam nepomôže nijaké obkecávanie, žiadne výhovorky, prekrúcanie jasných faktov. A okrem toho – v tomto jedinom prípade som si istá, že vo fandení všetci spolu ťaháme za ten istý povraz, na tú istú stranu. Niekoľko dní prímeria nám azda neuškodí. Tak si to v pokoji vychutnajme. Držme tým našim chlapcom palce. S heslom: „Nech vyhrá ten lepší!“