olitat

Štve každého proti každému, všetkých proti všetkým. Neobchádza nikoho. Občanov rovnako zbesilo štve proti pani Čaputovej, aj vraj jej „zlatíčkam“ Progresívcom, proti HLASU, Sulíkovcom, štve nás proti Matovičovi, Hegerovi, Kollárovi, dokonca aj proti už takmer zaniknutej straničke Za ľudí, ba najnovšie nás štve aj proti tri týždne starej úradujúcej vláde pána Ódora. Až nechutne agresívne nás štve špeciálne proti žurnalistickej obci. Vynecháva iba tých, čo ho bezprostredne nemôžu ohroziť alebo spomedzi ktorých by ešte čo-to dokázal zlanáriť. V ostatnom čase som ho /a zďaleka nielen ja!/ pristihla pri útržkovite podávaných polopravdách, poprekrúcaných faktoch vytrhnutých z kontextu, aj priamych klamstvách. Neštíti sa ničoho. Hocikedy vyťahuje takzvanú americkú kartu, či ešte častejšie tú sorosovskú maďarskú. Prečo to robí? Odpoveď je jednoduchá: v septembrových voľbách dosiahnuť čo najlepší výsledok. A v mojich úvahách je toto jediný zrejmý postulát. Všetko ostatné je zahalené hustou hmlou…

Ešte donedávna boli za najväčších krikľúňov považovaní Matovič, Heger a madam Remišová. No ich teatrálne, populistické, priehľadné a naskrze primitívne papagájčiny im podľa mňa viac uškodili než prihrali plusové body. Opozícia mnohokrát nemusela ani prstom pohnúť – postupne sa odrovnali vlastným trapošením. Pán Fico svoju agendu vedie prefíkanejšie. V prieskumoch sa už dlhodobo drží na prvom mieste. Ako to dosiahol? Nuž, obávam sa, že práve aj svojím nekompromisným rozoštvávaním. V jeho bytostnom záujme je, aby sa ešte do volieb všetci, čo môžu, trieštili na malé, nedôležité subjekty, nie aby sa spájali do väčších celkov. Že tým zároveň ohrozuje aj sám seba? Zatiaľ to tak veru nevyzerá!

Ak sa pána Fica hocikto hocikedy spýtal, aké sú jeho prognózy či plány po voľbách, nikdy nedostal dáku razantnú odpoveď. Jeho pragmatický postoj môžem iba schváliť. Kto môže vopred čo i len tušiť, ako sa napokon všetko vyvinie? Kto dostane najviac hlasov, kto bude ochotný s ním spolupracovať, išlo by o menšinovú, väčšinovú alebo nezrealizovateľnú vládu? V nedeľu som si so záujmom pozrela pravidelnú reláciu V politike na TA3. Na rozdiel od pána Ilieva, ktorý už pomerne často z každej debaty vyrobí nestráviteľnú sekanú, pán Dírer sa znovu vyznamenal. Jeho hosťami boli páni Sulík a Fico. Všetko prebiehalo v pokojnom duchu, nikto nikomu nemusel ustavične skákať do reči a pritom sa pán moderátor na svoje dopyty dočkal priamych odpovedí od oboch aktérov. Zreteľný verejný prísľub pána Fica ohľadne /ne/vystúpenia z NATO alebo odklonu od politiky európskych hodnôt a štruktúr vehementne poprel. Dokonca si to dáva ako jednu z podmienok pre prípadnú povolebnú spoluprácu s inými stranami či hnutiami. Pokiaľ mi ešte pamäť dobre slúži, nikdy nič iné ani netvrdil. Čo sa teda prihodilo, že potreboval deklarovať tento fakt pred širokou verejnosťou? Nie je to náhodou tak, že aj sám sa trošku preľakol následkov smršte, ktorú vlastnou sugestívnou rétorikou rozpútal? Doviedli ho k tomu alarmujúce poklesy prieskumov popularity uvedených organizácií na Slovensku? Či znovu aj čosi iné?

V ostatnom čase zisťujem, že si vysoko vážim názory mnohých našich politológov. Tí skutočne rozhľadení sa nesnažia spakruky odsudzovať konanie pána Fica, ale skôr rozšifrovať jeho politické kroky – dopátrať sa ozajstného zmyslu a podtextu jeho slov i činov. Pretože pán Fico nie je jednoduchá osobnosť, ale skúsený, desaťročiami otrieskaný stratég a taktik. Tam, kde ja viem predvídať päť, najviac desať ťahov na šachovnici, on najmenej dvadsať. Okrem iného sa vyjadril, že svoje šance zostaviť budúcu plne potentnú vládu, odhaduje v pomere 50 na 50. Dokonca sa úprimne priznal, že sa vôbec nebráni úlohe opozičného politika, lebo to je oveľa príjemnejší post než vládne kočírovanie so všetkými problémami, ktoré so sebou riadenie štátu prináša – vrátane obrovskej zodpovednosti. A nato sa ho pán Dírer spýtal, či sa po všetkých tých búrlivých kampaniach neobáva, že napokon podľa vyjadrení mnohých politických lídrov, ktorí už dnes dávajú na známosť striktné vylúčenie spolupráce so SMER-om nehrozí, že v konečnej fáze nebude mať s kým zostaviť novú vládu. Pán Fico ledabolo mávol rukou a odvetil: „V politike sa toho narozpráva…“ A mne naskočili zimomriavky. Tým myslel aj seba, však?

No až zverejnenie útržku budúceho programového vyhlásenia strany pána Fica ma omráčilo úplne. „V prvom rade by našou úlohou bolo upokojiť priveľmi rozjatrenú spoločnosť.“ Huch! Ako hrdzavým klincom do oka. Toto si dovolí povedať ten, kto sa na tom rozjatrení najviac spolupodieľal? Práve on? Ten istý Fico, ktorý pomaličky, krok sun krok rozoštváva nielen kompletku politickej scény, ale aj rozdúchava najtemnejšie pudy medzi vrstvami obyvateľstva? Po voľbách už nebude potrebovať príliš polarizovanú spoločnosť, ale poslušné ovečky? A ako to mieni docieliť? Z večera do rána to istotne nebude. Predsa len sa aj on sám naľakal toho, kam aj jeho počínanie dospelo? Ako si trúfa odrazu zbratať nezmieriteľné tábory? Prejde vari z jedného extrému do druhého? Už nebude denno-denne osočovať hlavu štátu z nepriateľských aktivít? Azda po všetkom, čo navystrájal, si priateľsky podajú ruky či si rovno v slzách padnú do náručia? O tom si dovolím pochybovať. A to znamená, že jatrenie bude nevyhnutne pokračovať…

Pán Fico nás má bravúrne prečítaných. Žiaľ, mnohí občania ešte aj dnes uprednostnia falošný poriadok, pokoj a predstieranú serióznosť aj za cenu prehliadania dákych tých hospodárskych či manipulatívnych prešľapov. Naozaj patríme medzi ľahko ovplyvniteľnú korisť, ktorá si zaslúži iba osobnosť s tvrdým vedením, čosi medzi diktátorským uzurpátorom moci a vľúdnym tatkom? Inak to nevieme? Nuž, možné to je. Kto vybočí z radu a dovolí si mať svoj, hoci aj odlišný názor, opäť sa stáva nepohodlným? Alebo je všetko inak? Pri pánovi Ficovi nikdy neviete, do hlavy mu nevidieť. Ktože vie prečítať jeho? A dá sa to vôbec? Nedá. Momentálne balansuje na špičke ihly. Ako brilantný eskamotér má všetky roztočené taniere nad hlavou. Dokáže ich v grandióznom finále všetky pochytať alebo mu s ohlušujúcim treskotom popadajú na hlavu? Október sa blíži. Uvidíme…