olitat

Preprava na vzdialených dovolenkových trasách z bodu B do bodu Q vzdušnou cestou sa vo všeobecnosti považuje za najluxusnejšiu a najrýchlejšiu. A napriek sem-tam popadaným nebeským korábom dokonca ešte stále aj za najbezpečnejšiu. Je to však naozaj tak? Moja životná skúsenosť vraví čosi iné…

Z pochopiteľných príčin sú letiská väčších centier zvyčajne múdro situované mimo obytných zón. Nielen kvôli plošným nárokom na ich prevádzku, ale aj vzhľadom na ich nespochybniteľnú hlučnosť. A to znamená, že ak sa k tomu svojmu lietadielku chcete dostať načas, musíte si na to vyhradiť dostatočnú rezervu. V mojom prípade ide o hodinu, v termínoch špičkovej pozemnej premávky aj hodinu a pol. Rovnaký predstih je potrebné si vyhradiť aj na vybavenie vstupných formalít. Môžete byť hocijako skúsenými cestovateľmi, nikdy neviete, čo vás môže prekvapiť či zaskočiť. V našom prípade to je váženie batožiny. Ešte ani raz sa nám nestalo, aby sme všetci mali dodržané prípustné limity tej-ktorej leteckej spoločnosti. Neviem, čím to je. Napriek tomu, že každý z nás má doma nejaký typ váhy, ktorá nám aspoň orientačne ukáže správny smer nášho snaženia, zakaždým sa nájde dáky oportunista. Zvyčajne ide len o prečnievajúce kilečko, dve, ale vymedzené hranice nesmú byť prekročené. A tak nastupuje moje milované preskupovanie vecí a vecičiek z jedného kufra do druhého…

Po odprataní sa do relatívneho ústrania širokánskej chodby sa pre náhodných nezúčastnených okoloidúcich pozorovateľov len teraz začína tá pravá show. Ľudia sú od prírody zvedavé i zlomyseľné stvorenia, preto s veľkým záujmom pozorujú trápenie iných. Obvykle sa do polkruhu zoskupia okolo vás a ak sa vám darí, môžete napokon utŕžiť aj nejaký ten búrlivý aplauz na otvorenej scéne. Zo tri razy sa mi dokonca stalo, že mi na poprevracanej /doma tak starostlivo poukladanej/ spodnej bielizni pristála aj dáka tá ligotavá dvojeurovka za profesionálny výkon v domnienke, že sa o tú zábavu postarala dopravná spoločnosť v snahe vyplniť cestujúcim otravné čakanie na odlet. Hanba sem, hanba tam, napokon sa vždy zadarilo. Pravidlá treba dodržať, len občas ma v snách máta dotieravá myšlienočka, ako budú v blízkej budúcnosti aero-firmy riešiť nadlimitné hmotnosti nás, ľudí. Podaktoré vraj už zaviedli finančné príplatky. Alebo bude zavedený shakespearovsky shylockovský odvod libry živého mäsa? Keď tí obézni budú obdarúvať kostnaté anorektičky? To by už len bolo to správne divadlo! Možno by lietali aj stoeurovky…

Ešte nie sme ani na palube vzdušného prepravníka a už sme kvôli trebárs dve a pol hodinovému trvaniu čistého času letu stratili hneď tri. Akonáhle vstúpite do výsostných vôd letiska, prestávate byť svojprávnymi bytosťami, ale jeho dobrovoľnými rukojemníkmi. Kam sa len obzriete, všade samé príkazy, zákazy a usmerňujúce šípky /a vďakabohu za ne!/. Ak sa vám už šťastlivo podarí prejsť cez primárnu kontrolu batožiny a príslušných dokladov, zanoríte sa do útrob ohromných priestorov. Ak vám žičí šťastie, natrafíte na pohyblivé schody alebo pásy, ktoré vás s prehľadom dopravia k vytúženému zdroju kofeínu, aby ste spláchli práve prekonaný stres. A my, zarytí závisláci, sa vyberieme pohľadať stále vzácnejší nenápadný kútik, aby sme si preventívne podvihli hladinu nikotínu kolujúceho v krvi…

Neviem, ako to je dnes, ale ešte počas predpandemických čias bola vo východiskovom bode B hneď v blízkosti výčapného bufetu umiestnená milá terasa, na ktorej ste si mohli ukojiť svoje potreby. Aj na iných letiskách sme obvykle natrafili na vyhradené priestory pre fajčiarov, hoci aj minimalisticky riešené. Napríklad v Grécku vedľa hlavného ťahu stála presklená kukaňa s rozmermi tri na tri metre. Aj za tú sme boli nesmierne vďační a hoci tam už bol parádny nátresk najmenej päťdesiatich postihnuých, bez problémov sme sa doň vpratali aj my. Nikto s nikým nekomunikoval – nebolo treba. Rozžiarené tváre vraveli samy za seba. Aj takto môže vyzerať chvíľka dokonalého šťastia. Cigaretka na dva ťahy. Plece pri pleci s celkom neznámymi ľuďmi, vo vzájomnom tichom porozumení medzi jedincami rôznych národností, etník či vierovyznaní a farby pleti. Všetci sme si boli rovní. Niekedy stačí tak málo. Hustý sivomodrý dym a uštvatá rachotiaca klimatizácia. Veď už prastarí Indiáni ako symbol uzavretia dohody vyťahovali kalumety – ceremoniálne fajky mieru. My sme ich obdarovali kiahňami, oni nám to vrátili prekliatím vo forme tabaku. Napriek ustavične sa stupňujúcim obmedzeniam gréckej vlády ohľadne fajčenia, oproti iným krajinám nedosiahli nijaký pokrok. Ba naopak, počet závislých sa stále stupňuje. Už to je každý druhý dospelý občan. Zaujímavé je, že my sme tam vyfajčili najmenej. S pocitom slobodnej hojnosti prišiel aj pokles. Paradoxy psychického nastavenia. Čím viac ti zakazujú, tým viac sa búriš…

Proste: fajčiari majú smolu. Musia tú vnútenú abstinenciu vydržať. Trasy tak do šiestich hodín sú ešte v pohode, ale čo s tými ešte dlhšími? Jedna moja kamoška bola pozvaná na mesačnú návštevu bratanca a jeho rodiny do Kanady. Dlhé týždne vopred sme sa tešili s ňou. Pravdupovediac, nikoho z nás ani vo sne nenapadlo, čo si bude musieť vytrpieť, kým sa tam dostane. Netuším, ako si vybrala letovú trasu, ale nebol to jej najlepší nápad. Veru neviem, či by som sa ja odhodlala tú tortúru podstúpiť. Vlastne aj ona mala šťastie, že celkom nedomyslela, do čoho lezie. Let mal totiž aj s nevyhnutnými prestupmi trvať viac než 19 hodín! A hoci sa pri skákaní z jedného lietadla do druhého akokoľvek snažila, neobjavila nijaký útulný fajčiarsky kútik. Keď nám tú story po šťastnom návrate rozprávala, nasmiali sme sa dosýtosti, vrátane jej, ale tie krušné hodiny sme jej skutočne nezávideli. Vo Vancouveri sa doslova vyrútila z priestorov letiska. So šialeným svitom v očiach ľavou rukou odsotila z cesty početný uvítací výbor bratanca aj s rozvetvenou rodinkou, z pravej sa kufor odkrbáľal do nenávratna a súbežne si už zapaľovala vopred nachystanú cigaretku. Família sa nad jej zvláštnym počínaním vôbec nepozastavila. Nikto sa necítil byť dotknutý. Aj medzi nimi sa našlo zopár fajčiarov. A z mnohých návratov na Slovensko mali tiež už svoje skúsenosti. Luxusná letecká doprava? Pche! Ako pre koho….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..