olitat

Pokiaľ mi pamäť siaha, nikdy som sa nefotila rada. Ak náš tatko, nadšený amatér fotograf, túžil urobiť dáku šikovnú momentku svojho najmladšieho potomka, musel sa riadne zapotiť. V prvom rade ma potreboval nájsť, v druhom dochytiť. A ak sa mu už obe činnosti zdarne vydarilo spunktovať, nastal ďalší problém: mal plné ruky mrviaceho sa, rozchichotaného škriatka a fotiť nemal ako. Tak ma zas musel pustiť. A všetko sa začalo nanovo. Zabávala sa celá rodina, vari len okrem samotného tatka…

Ako som vyrastala, na situácii sa nič nemenilo. Ba naopak. Môj odpor k fotografovaniu sa ustavične zvyšoval. Iba som sa mu nemusela vyhýbať ukrývaním sa pod stolom, pretože rokmi si ako celá rodina, tak aj všetci moji známi zvykali na moju drobnú úchylku. Nie som síce nijaká krásavica, ale ani rodená ohava, preto som nechápala svoju prirodzenú averziu, no jej rozšírenie aj na zrkadlá o čomsi mohlo svedčiť. Priam atavistickým odporom trpeli už prastarí domorodci, ktorí sa nazdávali, že mŕtva momentka im kradne duše. Až do podobných krajností by som nezachádzala, ale proste v prezeraní si zaprášených albumov nevidím veľký zmysel, ak živé predlohy ich hlavných účinkujúcich sedia priamo oproti mne a môžem sa baviť rovno s nimi. Kamery, mobily či nepochopiteľná fascinácia selfíčkami ma taktiež neoslovili. To prvé mi zužuje pohľad na svet, zvyšok techniky nahrádza profesionálny prístup stoviek populárnych TV-seriálov.

Keďže mám celkom slušnú optickú pamäť, zo všetkých mojich foto-zážitkov majú výnimočné postavenie len časté kríženie ciest s usmiatymi japonskými turistami, o ktorých až fanaticky hromadných nájazdov už vie vari celý svet. Isté obdobie som pracovala v pultovej non-stop predajni potravín a tam sa pred nimi nedalo len tak schovať, iba pretrpieť ich každovečerné skupinové návštevy. A musím uznať, že naše kontakty prebiehali výrazne inak, ako s takou obyčajnou Slovačou. Malý Japonec sa mi v prvom rade úctivo poklonil. Ja jemu tiež. S radosťou si ma odfotil. A až nato sme sa začali rukami, nohami a školskou angličtinou jednať. Vystretý ukazovák si vyhliadol tovar a odfotil si ma, ako poňho kráčam. Ak mi radostne odklepol výber lesklej konzervy, odfotil si ma pri jej nesení, až po prinesenie k pokladni. Cvak, cvak, cvak. Tí šikovnejší to stihli aj päť-šesťkrát. Potom sa zameral na foto celkového obrazu nášho skenerového typu blokovania. Neprotestovali sme. Po prvé ani jeden z nich nevyzeral na dákeho špionátora zo CIA či inej podvraťáckej organizácie, ktorú by interesovali ausgerechnet pokroky v našich technológiách. A po druhé – bolo nám to v podstate fuk. Nech si cvaká kto chce, čo chce. Neboli sme na strategickej línii celosvetového významu… Na záver sme sa s Japoncami nesmierne dlho ukláňali. Sprvoti som sa aj obávala, ako môže dopadnúť to hlboké ďakovné lúčenie sa, ale vždy sme to s obojstrannou gráciou zvládli. Napokon ešte stihli odfotiť si postaršie pánty na neposuvných dverách a zo tri razy aj zvonček, upozorňujúci na prípadné ďalšie vstupy hladošov. S úsmevom a spokojnosťou. Á, hopla, takmer som zabudla na cvak-cvak našej pestrofarebnej markízy! Už nejaký čas v tej predajni nepracujem, no často si na „svojich“ Japoncov spomeniem. Ktovie, kde tie hromady a hromady fotiek z nášho obchodu skončili. Muselo ich byť na tisíce. Hrám v nich hlavnú rolu ja alebo skôr uprednostnili lesklé konzervy? Či sú už všetky humánne recyklované?!

A potom som mala dáky čas pokoj. Až donedávna, keď si ku mne pri veľkolepej rodinnej oslave prisadla skupinka veselých oneskorencov. A náhoda to zariadila tak, že z desaťčlennej tlupy som ako na potvoru nepoznala ani jedného z nich, čiže ani oni mňa a moju úchylku. Netrvalo dlho a opäť som sa stala nedobrovoľnou obeťou cvak-cvak šikany. Dáma pri mne mala naopak očividnú slabosť pre tento druh umenia. I zrazili sa planétky… Akonáhle vytiahla mobil, vedela som, že je zle a jedinou mojou spásou bude potupný útek alebo rovno šľaktraf. Zakrátko totiž vysvitlo, že tridsiatnička nielenže nemá kúsok pochopenia pre utrpenie svojich blížnych, ale že ani nepočúva ich sprvu dobroprajné výhovorky na zabudnuté okuliare alebo vcelku rozumné námietky voči nedostatočnému orientovaniu sa typu nevedomosti ohľadne „who is who“. Keďže som nepoznala ani dotyčnú mladú pani, jej dovolenkoví parťáci mi nehovorili už tobôž nič. Viete si to predstaviť? No moja novodobá otrokárka len rolovala a zväčšovala, rolovala a zväčšovala… Do nemoty. Mojej nemoty. So šialeným prísvitom v nadšených očiach mi ukazovala dákych Ferov, Maťov a Hely či Petry. Keby to boli aspoň dáke vtipné alebo hoci aj dekadentné snímky, ale to nie! Dvadsať cudzích ľudí, nakopených pri sebe, hore nebíčko, dolu asfalt alebo trávnik. Moje utrpenie trvalo dobrú polhodinu, kým ma z neho nevyslobodila okružná jazda hlavnej oslávenkyne, sprevádzanej dvoma synovcami. Či konečne zachytili moje zúfalé SOS-volanie, alebo pochopili situáciu, na tom už nezáleží. Nenápadne sa zamiešali medzi nás a ja som sa pomerne nápadne od nich vzdialila. Foto? Ďakujem, neprosím. Mám dosť na ďalšie desaťročia! Cvak-cvak…