olitat

Dlhodobo žiť a pracovať v zahraničí nie je vôbec jednoduché. Iba moja mladícka nerozvážnosť, naivita, ba až hlúposť a túžba po dobrodružstve ma kedysi zaviali do ďalekých končín. Nie, nešla som tam ako zberačka ovocia, au-pairka, ani pornoherečka, alebo pouličná radodajka, lež ako predstaviteľka svojho riadne vyštudovaného technického odboru. Bola to nesmierne poučná skúsenosť, ktorú by som v nijakom prípade nezamenila, ale na rovinu: nikdy viac. Nuž, ale ako už moja nebohá maminka neraz vravela: keď je somárovi dobre, ide sa na ľad šmýkať! A tak som sa pobrala do sveta a načas zakotvila v nemeckom Mníchove.

V prvom rozbehu všetko vyzeralo nádejne. Dobrosrdeční bavorskí kolegovia boli skvelí. Ústretoví a všestranne nápomocní. Prelúskala som zopár noriem a zistila som, že sa veľmi nelíšia od tých našich. Iba v niekoľkých detailoch zobrazovania častí stavby a faktu, že Nemci strkajú oceľové výstuže aj kam nemusia, ma neprekvapilo nič podstatné. Hja, bohatý západ! Akonáhle som si dokázala poradiť s pracovnou stránkou, myslela som si, že som majsterka sveta. Preto som sa hneď v prvý predĺžený víkend vybrala objavovať krásy Mníchova. A veru bolo čo! Napriek tomu, že som sa nechtiac priplietla k demonštrácii za alebo proti čomusi, ktorej význam som dodnes nepochopila, bol to krásny výlet. Ďalší víkend som sa zas venovala obchodom. Naozaj nie som nijaká nákupná maniačka, ale zvedavosť ma dohnala k prezretiu si ponuky super a hypermarketov. Znovu žiadne veľké prekvapkania ma však nečakali. Ponuka tovaru ma veru neohúrila. Akurát v jednej veci sa od tých našich obchodov odlišovali. Boli poloprázdne, iba kde-tu sa objavili motajúci sa dvojnožci. Doma som zvyknutá, že ak už musím vliezť do dákej tej prevádzky, presne viem, čo potrebujem, chytro zaplatím a ešte chytrejšie vypadnem. A navyše: nikto ma pri tom vyberaní neruší – ak už to je nevyhnutné, musím prejsť celé kilometre, aby som natrafila na dáku obsluhu. Ale tam? Hocijako nenápadne som sa tvárila, zakaždým sa ku mne dovalila celá horda ochotných predavačov. Raz sa ich okolo mňa zhrčilo aj päť naraz, aby sa povypytovali, po čom moje srdce prahne. Najprv som sa nazdávala, že ma považujú za nerozhodnú potenciálnu zlodejku, no neskôr som zmenila názor. Buď to mali prísne nakázané alebo sa nesmierne nudili. A tak im prišla vhod aj starostlivosť o jednu zvedavú Slovenku. Ich početné otázky ma privádzali do stavu až absurdnej zúrivosti. U nás sa tomu vraví: zbytočné plytvanie ľudskými zdrojmi… Bolo to jedinýkrát, čo som podľahla pokušeniu supermarketov. Nikdy viac!

Nevyhnutnou výbavou dobrodruha na cestách by mali byť rečové znalosti krajiny, v ktorej mieni dlhodobo zakotviť. Verte mi, že s prostými slovkami „yes and no“ alebo „ja und nein“ dlhodobo neprežijete. Dokonca ani v dnešných časoch google-ovských prekladačov. Takáto komunikácia je mimoriadne zdĺhavá a nepraktická. Kým sa mobil zaktivuje, máte po pracovnej príležitosti. Poznala som niekoľkých trúfalcov, čo to skúsili. Nedopadli dobre. Pomocnú silu umývačov riadu nepovažujem za zvlášť príťažlivú životnú dráhu. Ja som mala celkom slušný štartovací koridor. No tiež nie ideálny. Okrem povinnej ruštiny som sa od základky až po vysokú učila nemčinu i angličtinu. Žiaľ, smola bola, že som vždy chodila na prírodovednú či technickú vetvu a tam sa na výučbu cudzích jazykov nekládol priveľký dôraz. Dnes som síce rada, že sa slušne orientujem v azbuke, ale zvyšok za veľa nestojí. Znalosť slovíčok totiž nestačí. Oproti vedomostiam našich najmladších ratolestí, navštevujúcich bilingválne súkromné školy, ktoré už od materskej školy majú okrem slovenčiny aj angličtinu a neskôr aj nemčinu, som obyčajná amatérka. Okrem toho mám pozoruhodnú vlastnosť mnohých Slovákov: podliehanie vonkajším rečovým vplyvom. Po hodine na Záhorí automaticky pritvrdím, na strednom Slovensku začnem spievať, na východe hutoric. V spoločnosti Čechov to trvá iba zopár minút a prechádzam do češtiny. A s preskakovaním z jazyka do jazyka to je ešte horšie. Ak potrebujem angličtinu, naskakuje mi ruština, ak nemčinu, nabehne maďarčina, vo výnimočných prípadoch dokonca aj taliančina. Netuším, kde sa to v tom mojom mozgu zašmodrchá. Ešte že viem skvelo gestikulovať!

Mnohokrát som sa v Nemecku prekecla. Ak cudziu reč nenasávate zarovno so Sunarom, nie je problém spôsobiť si dáky ten malérik. Za všetky uvediem len dva najveselšie. Raz som sa rozhodla, že si na izbu kúpim maličký televízor, aby som nebola závislá od večných futbalových či atletických prenosov, ktoré v spoločenskej miestnosti neustále sledovalo pánske osadenstvo penziónu. Dlho som vyberala, až som naďabila na primeranú mašinku vhodnej veľkosti i ceny. Konečne som oslovila predavača, ktorý práve vybaľoval tovar. Poprosila som ho, aby mi televízorček ukázal. Nuž, ale opäť zafungoval škriatok. A tak som ho namiesto slovka „zeigen“ požiadala, aby mi ho rovno „zeichnen“, čiže nakreslil. No uznajte, neveľký rozdiel, však? Ešte väčšiu hanbu som si však nechtiac urobila raz na ulici, kde hneď pri mojom dome pravidelne stával predajný stánok s ovocím. I stalo sa, že som dostala veľkú chuť na jablká. No ausgerechnet v ten deň po skromnom pultíku ani ťuk. Preto som zastavila najbližšieho okoloidúceho chalana a spýtala som sa, či netuší, kde je. Lenže som sa znovu trošku pomýlila. Namiesto výrazu „Obst“ som použila slovko „Ost“, čiže ovocie som premenovala na východ. Trochu ma zarazilo, že mladík sa najprv pozrel na oblohu, a nato sa začal vrtieť okolo vlastnej osi. Po chvíľke váhania rozčarovane rozhodil rukami, pokrčil plecia a urýchlene sa odo mňa vzdialil. Zrejme to malo znamenať, že ani on to netuší. Domov som prišla bez jabĺk…

Podobných príhod som si užila neúrekom. Dnes na ne spomínam so zhovievavým úsmevom. Keby som nad sebou nemala celú armádu anjelov strážnych, moja dobrodružná výprava za hranice všedných dní mohla dopadnúť oveľa horšie, ba až fatálne. Chvalabohu, nedopadla. Aj vďaka milým Bavorákom. Že sa pri mojich prešľapoch nezačali uškŕňať či priamo rehliť ako by spravilo mnoho Slovákov. Nie veru, na to sú rodení Nemci príliš slušne vychovaní. Pri mojich prekecoch im stuhlo mimické svalstvo ako profesionálnym hráčom pokru a len podľa zrýchleného žmurkania a kde-tu vyronenej slzičky som pochopila, že som ich pobavila. Nuž, slušná výchova sa veru nezaprie! ….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..