olitat

Práve som sa rozhodovala, či zostanem v závislom zamestnaneckom pomere alebo sa dám na samostatné podnikanie, keď som dostala nečakanú ponuku: civilný odborný radca na Ministerstve vnútra. Bolo to natoľko lákavé, že som neodolala. Nemohla som tušiť, že z vysnívaného džobu sa čoskoro stane nočná mora…

Prijímací pohovor prebehol v príjemnej atmosfére. Korpulentná usmievavá pani čosi po štyridsiatke ma po krátkom vyspovedaní prijala do svojho čisto ženského mančaftu. Nové kolegyne boli sympatické, hoci sa mi už na prvý pohľad zdali nejaké zakríknuté. Neriešila som to. Mala som čo robiť, aby som sa oboznámila s prostredím a osvojením si zručností, ktoré vyplývali z náplne práce. Okrem iného sa aj v našom oddelení práve vo veľkom rozbiehal prechod z papierovej dokumentácie do tej virtuálnej, takže som bola rada, že sa znovu niečo nové naučím. Nikto sa tam veru nenudil…

Už po niekoľkých dňoch pani vedúca odhodila masku, ktorú si kvôli mne nasadila pri mojom ústnom pohovore. V živote som mala možnosť pracovať pod rôznymi typmi šéfov – mužov i žien. Našli sa všelijakí. Roztržití aj totálne sústredení iba na prácu, vrtošiví aj konzistentní, láskaví aj zo surového cesta, chápaví aj mierne zadubení, diletanti aj špičkoví profesionáli. Skôr či neskôr som vyšla s každým. No táto najnovšia pani vedúca vysoko vyčnievala nad všetkými. Jediná z nás bola príslušníčkou policajného zboru s pozoruhodnou hodnosťou. Jej solidarita a hrdosť na to, že patrí k uniformovaným zložkám by bola celkom pochopiteľná a akceptovateľná, pokiaľ by zostalo len pri tom. Lenže nezostalo. O všetkých ostatných občanoch v civile si totiž myslela, že to sú podradné bytosti druhej akosti. A podľa toho sa k nim aj správala…

Jej náladovosť bola v celej budove povestná. Nečudo, keď sa od nás denne rozliehal jej zúrivý škrekľavý krik. Nepomohli ani poctivé hrubé múry, ani protihlukové dvere. Chvíľu bola ako med, vzápätí na nás začala ziapať. Koľkokrát sme vôbec netušili, prečo. Kolegyne sa iba prikrčili na stoličkách a bez odporu absorbovali tie nekonečné tirády o ničom. Ja som si iba raz dovolila spýtať sa: „Pani vedúca, čo sa stalo? Niečo sme pokazili? O čo ide?“ Jej odpoveď bola viac než mätúca: „Ak ste to nepochopili, tak tu aj s celým tým vaším vzdelaním nemáte čo robiť! A vôbec – nech ma nikto nevyrušuje – musím pripraviť návrh odmien!“ A rázne odkráčala do svojej kancelárie. Akonáhle sa za ňou zabuchli dvere, konečne som pochopila pasivitu svojich kolegýň. Už som vedela, čím ich držala v šachu. Platy neboli závratné, ale slušné. Každá z nich bola od nich závislá. Každý cent sa počítal. Či už mladej rodine s množstvom pôžičiek alebo osamelej matke s dieťaťom…

Okrem jej aprílovej vrtošivosti bola aj nesmierne malicherná a ješitná. Niekoľkokrát som prišla do práce skôr ako ona. Na vrátnici som si vzala kľúč a vošla do tichých miestností. Nemohla som vedieť, že to je pre ňu jeden z hriechov, ktoré neodpúšťa. Za každú cenu musela byť vždy všade prvá. Dodnes nechápem, prečo si na tom tak zakladala, ale veľmi dobre si pamätám, aké dusno nás čakalo potom. Pre zmenu nekričala, ale vrčala. A do zblbnutia ma celý deň spovedala, čo som tam sama robila tie tri-štyri minúty, kým sa nedostavila ona. Popravde som jej neustále musela opakovať, že som otvorila okno a zapla svoj počítač. Zrejme trpela akýmsi zvráteným typom paranoie, že som dáky nepriateľský agent či čo. Pritom počas celej pracovnej zmeny sme všetky mali prístup k dokumentom, bez ktorých sme sa nezaobišli /a ktoré neobsahovali nijaké štátne tajomstvá!/. Bolo to ako v nepodarenej groteske, pretože v našej neprítomnosti sa všetky materiály bezpečne uzamykali v kovových skriniach trezorového typu a počítače zas boli mnohonásobne zaheslované. Jej stihomam a ilúzia vlastnej výnimočnosti vyvrcholili, keď sa jedného dňa do jej kancelárie natlačili dvaja mladíci v montérkach, ktorí mali za úlohu čosi tam opraviť. Neuplynulo ani desať minút a pani vedúca musela odísť na nejakú poradu. Poverila ma dôležitou úlohou: dozorom nad nimi. Stíšeným hlasom ma inštruovala: „Choďte k nim a nepohnite sa odtiaľ, kým sa nevrátim!“ „A čo tam mám robiť?“ nevdojak zo mňa vyletelo. „No predsa strážiť ich! Veď sú to obyčajní roboši – ktovie, čo by tam ukradli!“ A tak som išla strážiť. Vypnutý počítač a zapečatené kisne…

Kauza „nový kávovar“ je pre mňa obzvláť trpkou spomienkou. Najprv sme povinne museli ochkať a achkať ohľadne šikovnosti a starostlivosti pani vedúcej o naše blaho. Po týždni jej však znovu niečo preletelo popod nos. Z ničoho nič na nás opätovne začala revať, že si ho nezaslúžime a že je určený len pre vzácne návštevy a nie pre nás, čo ho ani nevieme doceniť. Možno by už na druhý deň znovu zmenila svoj názor, ale nemienili sme to riskovať. Zvolili sme tichý pasívny odpor. Milý kávovar sme starostlivo vyčistili, vrátili do pôvodnej krabice a odniesli do jej kukane. Viac sme sa ho ani nedotkli. Hneď na ďalší deň som priniesla klasickú varnú kanvicu. Aj tak mám radšej zalievanú kávu…

Avšak absolútnym preborníkom bola pani vedúca v trúsení osobných urážok a invektív. Postupne poohovárala osadenstvo celého ministerstva. Na nikom nenechala suchú nitku. O vedúcej právneho odboru, s ktorou si často za zavretými dverami kamarátsky aj hodinu hrkútala, sa napríklad vyjadrila, že by sme si s ňou nemali nič začínať, pretože to je obyčajná zlodejka, ktorá jej na spoločnom liečebnom pobyte pravidelne kradla jogurty. „Ale pani vedúca, to nemyslíte vážne!“ vyhŕklo zo mňa. „Ona vám kradla jogurty?!“ „A ostatným aj všeličo iné zmizlo. Len sa popýtajte!“ No už len to by mi chýbalo, aby som si na Ministerstve vnútra išla zisťovať takú donebavolajúcu nehoráznosť… Ak sme práve pracovali osamote, spojovacie dvere medzi našimi kanceláriami zostávali otvorené, aby šéfke neuniklo ani slovko z našej občasnej komunikácie. A tak jej nemohol ujsť ani Zuzkin povzdych nad tým, že jej päťročný synček bude musieť nosiť okuliare. „Nestačí, že má krivý chrbátik a už mu našli dva zubné kazy, teraz ešte aj toto…“ Z vedľajšej miestnosti sa okamžite ozvalo: „Čo sa čudujete, keď ste si vyrobili takého kripla? Tak to dopadne, keď je jeho dedo obyčajný ožran. A teraz ma už nerušte! Návrh na odmeny som mala odovzdať už pred hodinou!“ Opätovné zatresnutie dverí hovorilo jasnou rečou. Námietky neprípustné. Inokedy sa zas slobodná mamina Vlaďka posťažovala, že jej Mirko priniesol domov štvorku. Šéfkin komentár: „Tomu panghartovi by si mala zohnať doučovanie, kým nie je neskoro!“ A znovu prásk! Bezpečie azylu zavretých dverí…

Na mňa osobne nemala vlastne žiadne páky. Rýchlo som pochopila, že nemám na seba prezrádzať nič zo svojho osobného života okrem bežných, obecne známych faktov. Tak si aspoň nejaké musela vymyslieť. Každý pondelok sa začínal jej pristavením sa pri mojom stole. „Nezdá sa vám, že odkedy ste sem nastúpili, dáko priberáte?“ A moja štandardná odpoveď s nacvičeným úsmevom číslo štrnásť znela: „Nie, pani vedúca, nezdá. Mám stále rovnako. Ani o gram viac, ani menej. Váha neklame.“ „No ja teda neviem. A nie je tá váha náhodou pokazená? Nemali by ste si kúpiť novú?“ ….. POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..