Na prvý pohľad sa mnohým ľuďom môže zdať, že nášmu celým národom milovanému ctihodnému hetero pánovi z Trnavy idem už dlhší čas systematicky po krku. Pravdou je však presný opak. To on prenasleduje mňa. Za svetla i počas temnej noci, dvadsaťštyri hodín denne. Jeho neustále prenikanie do môjho inak vcelku pokojného, až monotónneho života sa stalo priam neznesiteľným. A keďže do konca septembra je ešte ďaleko, obávam sa, že jeho nátlak sa bude ustavične stupňovať. Preto som sa rozhodla brániť. To jeho permanentné narúšanie môjho voľnočasového gaučového trojboja /napínavá kniha, počítač, telka/ už nemienim naďalej trpieť. Čoho je moc, toho je príliš. Enormný virtuálno-elektronický stalking z jeho strany sa predsa musí dať zastaviť. Áno, rozhodla som sa žalovať ho a ak so svojou žiadosťou nepochodím na Slovensku, som schopná obrátiť sa aj na medzinárodný súdny dvor v Štrasburgu. Niekto mu to šialenstvo už proste musí zatrhnúť…
Dotyčný egomaniak má jednu vzácnu vlastnosť: pokiaľ on sám nie je predkladateľom dákeho návrhu zákona do parlamentu, ostatné jednoducho odignoruje mávnutím ruky ako nezaujímavé, až podradné, nehodné jeho komentára. A presne to sa stalo v prípade diskusie ohľadne prípadného zákazu predaja v nedeľu. Jeho vyjadrenie sa na danú tému budem len parafrázovať, pretože presné citovanie veľkého génia je takmer nemožné. „No vy s tým narobíte! Proste urobíme kompromis: v nedeľu bude zatvorené, ale pre tých, čo to už bez obchodu nebudú môcť vydržať, môžeme o štvrtej popoludní otvoriť!“ Huch! Tuší vôbec ten mužík, čo znamená slovo kompromis? Nazdávam sa, že nie, inak by takú volovinu nemohol vypustiť z úst! Kompromis je totiž vzájomné vyrovnanie strednou cestou alebo dohoda na základe obojstranných ústupkov. V jeho podaní však ide skôr o štatistický priemer záujmu o otváracie hodiny, než o seriózne posúdenie. A kde sa v ňom stratila skutočná podstata už dlhodobo predkladaného návrhu? Pravým dôvodom jeho zvažovania totiž nie je spokojnosť či nespokojnosť zákazníkov, ale umožnenie obsluhujúcemu personálu tráviť aspoň jeden deň v týždni v kruhu rodiny – na spôsob pánbožka, ktorý si tiež po náročnej drine po stvorení celého sveta potreboval trošku odfúknuť…
Netuším, či náš v súčasnosti najznámejší Trnavčan ešte za študentských čias niekde brigádoval. Ak aj áno, v obchode to zaručene nebolo, inak by takú sprostosť dokonca ani on nedokázal zo seba vypotiť. Argumentov proti mám viac než dosť. Zameriam sa hlavne na stredno až veľkoplošné predajne potravín, pretože v ich prevádzke sa najlepšie orientujem, ale zároveň sa ich obyčaje dajú aplikovať aj na ďalšie typy obchodov. Každý vie, že väčšinu predavačov tvoria ženy. Čo by pre ne znamenal nástup do práce o 16.00 hodine? Vyjadrené jedným slovom: štvanicu. Hneď potom, čo by sa ako každá správna gazdiná kompletne postarala o potreby rodiny /od čerstvej váry až po umytie riadu/, namiesto zaslúženého oddychu by sa už musela vychystať do druhej fušky. Niektorej dáme cesta z domu trvá päť minút, inej aj hodinu. Podľa zvykov tej-ktorej predajne je nástup na pracovisko pol až hodinu vopred, aby jednak seba /prezlečenie sa do povinného ošatenia a obutia/, a jednak predajňu uviedli do prevádzkyschopného stavu. Otázkou tiež je, dokedy by taký obchod bol otvorený. V ostatnom čase mnoho reťazcov aj pod nátlakom vlastných zamestnancov prešlo od zatváracej hodiny v nedeľu o 22.00 na 20.00. To by znamenalo, že predaj by sa konal štyri hodiny a opätovne by nasledoval záverečný rituál „uspatia“ predajne: upratovanie, uzatváranie chladiacich a mraziacich boxov, dezinfekcia krájačov, pracovných pomôcok, nákupných košíkov i vozíkov, presuny niektorých druhov tovaru do predpísaných hygienických skladov či obalov, vykonanie pokladničných uzávierok vrátane ich kontroly, odovzdanie a počítanie tržieb a tak ďalej, a tak ďalej… V ideálnom prípade roboty najmenej na hodinu. A to už ani nespomínam opätovné uzatvorenie predajne. Zablokovanie všetkých vchodov a východov, spustenie a kontrola bezpečnostných alarmov…
Okrem iného tu máme aj moje obľúbené širšie súvislosti. Nie každá predajňa má dostatočné /alebo vôbec nejaké/ kapacity výroby pekárenských výrobkov. A ktoráže z veľkopekární by bola ochotná dodávať svoj tovar iba raz za deň – na štvrtú hodinu popoludní? A čo by to bolo za predaj bez čerstvého chleba a pečiva? Veď zákazníci by tie úbohé predavačky zodrali z kože! Nehľadiac už na to, že aj pekári a dovozcovia by si ten deň voľna nepochybne zaslúžili!
Priznám sa, že ja osobne som v nedeľu pracovala veľmi rada. Keďže mi už doma neplakali nijaké nezaopatrené detičky, využila som pokojnejší deň na takzvanú doplnkovú pracovnú činnosť – doháňanie toho, k čomu sme sa nedostali cez týždeň, čiže trebárs na upratanie skladových priestorov alebo kontrolu záručných lehôt. V obchode je vždy čo robiť, nikdy sa nenudíte. Ide o stovky prác, o ktorých bežný konzument nemá poňatia. Ani nemá prečo mať…No tento môj postoj bol celkom osamotený. Úplne všetky ostatné kolegyne by siedmy deň radšej definovali ako deň voľna. A od žiadnej z nich som ani raz nepočula ľútostivý povzdych nad prípadnou stratou takmer zanedbateľných sviatočných príplatkov, ako je im často podsúvané z úst tých, čo o zákaze nedeľného predaja majú rozhodnúť. Kvóty povinne odpracovaných mesačných hodín sa dajú dosiahnuť ich jednoduchými úpravami. Ani námietka, že by sa zamestnávateľom znížili celkové tržby, neobstojí. Predpokladám, že po krátkodobom rozkolísaní by sa rýchlo vrátili do normálu. Iba by sa nakupovalo rozvážnejšie, presunmi zakúpeného tovaru na ostatné dni týždňa… Áno, po zohľadnení všetkých relevantných okolností sa prihováram za zrušenie nedeľného predaja. Zo srdca rada by som dopriala všetkým tak ťažko pracujúcim mužom i ženám v obchodoch i s nimi súvisiacich prevádzok aspoň ten jeden, jediný deň oddychu v rodinnom kruhu. Oni si to totiž na rozdiel od podaktorých naozaj zaslúžia!
Tak takto by vyzeral kompromis a la Matovič. Do všetkého dokáže vniesť chaos, zmätok a nezohľadnené faktory. Zo štyroch hodín by sa razom stalo šesť až sedem. Obsluhujúcemu personálu by nielenže nespríjemnil život, ale naopak – ešte by mu priťažil. Takisto, ako aj mne. Ak dopustím, aby to pokračovalo, natoľko ma budú prenasledovať jeho stupidity, až skončím ako ďalšia bezducho bľabotajúca ovečka z jeho košiara, na všetko mu pritakávajúca, s úplne vymytým mozgom. Lenže ja sa tak ľahko nedám. Ukončím tie jeho ustavičné virtuálno-mediálne útoky na moju maličkosť v záujme zachovania si vlastnej integrity, zdravého rozumu a pokoja v duši. Áno, už som sa definitívne rozhodla – súdnou cestou požiadam o zákaz priblíženia. Iba si ešte musím preveriť, či sa jeho diplomatická imunita poslanca parlamentu nevzťahuje aj na tento paragraf. Ak nie, navrhujem spoluobčanom, aby sme rovno podali hromadnú žalobu. Keďže, ako sa sám otvorene priznal, nemá žiadny majetok, pretože všetko včas stihol prepísať na svoju manželku, nemusíme trvať na okamžitom finančnom odškodnení za trvalé poškodenie zdravia. Môžeme sa dojednať na nejakom šikovnom splátkovom kalendári. Som si istá, že dáky ten „kompromis“ sa už len nájde…
Celá debata | RSS tejto debaty