olitat

Ktovie, kde a kedy sa rodí naša sympatia – či jej opak – k iným ľuďom. Mnohí vedátori už desaťročia skúmajú príčiny tohto javu, no na nič spoľahlivé neprišli, hoci donekonečna snímali a následne vyhodnocovali impulzy mozgu, symetrie i osi súmernosti čŕt tváre, posudzovali závislosti rozloženia očí, aj nosa a brady. Umelecká obec sa taktiež nedala zahanbiť a uplatnila metódu takzvaného zlatého rezu. No v súvislosti s prvotnými sympatiami takisto zlyhala na celej čiare. Nikto zatiaľ nepochopil, ako je možné, že taký Belmondo, Jason Statham, Jackie Chan, či preslávená Sophia Loren si rovnako medzi mužmi aj ženami získali srdcia divákov po celom svete, i keď už nemôžu byť typovo odlišnejší. Iste, aj ich herecké majstrovstvo tu zohráva dôležitú rolu, no poznám kopu dobrých umelcov, ktorých ozaj nemusím. Po čase som sa aj ja prestala nad tým zamýšľať a prijala som to ako fakt. Prosto – niekto sa vám pozdáva na prvý pohľad, niekto až postupne, ďalšiemu sa to nepodarí nikdy. Hja, ďalšia zo záhad tajov matky prírody…

Dôležitú životnú lekciu som dostala hneď v prvý deň nástupu na strednú školu, keď som sa náhle ocitla medzi tridsiatimi celkom neznámymi pubertiakmi. Už vtedy som mala vo zvyku najprv si oťukať nové prostredie jeho pozorovaním a v zornom poli sa mi okamžite zjavila jedna doslova neprehliadnuteľná vysoká blondína a – v tom istom okamihu sa mi aj sprotivila. Namôjdušu to nebola žiarlivosť, čo u mňa zaúradovala /aj dovtedy som mala kopu krásnych kamošiek/, ale popudzovalo ma jej navonok suverénne správanie v štýle: všade som bola, všetko som videla, všetko viem. Až neskôr som zistila, že to bolo presne opačne. Vo chvíľach „vykorenenia“ sa prezentovala predstieraným svetáctvom, aby práveže zakryla nedostatok sebavedomia. Zatiaľ čo ja som ho mala na rozdávanie, ona nemala takmer nijaké… Uplynuli nejaké tie týždne a napokon sa stalo nemysliteľné: s tou, čo sa mi spočiatku výrazne protivila, sme sa začali postupne zbližovať. A ako sme sa stále viac a viac spoznávali, moja primárna antipatia sa pomaly vytrácala a z nás dvoch sa stali najlepšie, ba trúfam si povedať celoživotné priateľky. Napriek tomu, že sme pochádzali z diametrálne odlišných prostredí: ja z mnohopočetnej, takzvanej robotníckej rodiny, ona jedináčik intelektuálov s vysokoškolským vzdelaním. Ja som sa vždy držala pri zemi, jej umelecká duša sa vznášala až kdesi v oblakoch. Kým ja som vynikala v ručných prácach a praktických organizačných schopnostiach, ona mala priam geniálnu optickú pamäť /stačilo jej raz si prečítať Eugena Onegina a vzápätí z neho mohla citovať celé pasáže/. V ten prvý školský deň by som si ani vo sne nedokázala predstaviť, že dva na pohľad také rozdielne typy, akými sme sa svojmu okoliu javili, by sa niekedy mohli zblížiť natoľko, že sme si občas dokázali aj akoby čítať myšlienky a jedna za druhú dokončovať vety. A nebolo to tak preto, že „protiklady sa priťahujú“. My sme totiž nijakými protikladmi neboli. Zvonku každá iná, no to vnútorné jadro bolo rovnaké. Vo všetkých podstatných otázkach sme mali totožné názory. A dodnes máme. Aj keď nás život zavial do rôznych kútov a už dávno sa nestýkame tak často, ako by sme si priali, hocikedy sa znovu stretneme, pokojne môžeme pokračovať presne tam, kde sme naposledy skončili. Nuž, a všetko to začalo jednou – na prvý pohľad neprekonateľnou averziou…

Celkom inú skúsenosť mám v súvislosti s mojím jednostranným mediálnym zoznámením sa s pani Čaputovou. Poprvýkrát som ju videla na televíznej obrazovke, keď sa ako jedna z mnohých kandidátov uchádzala o post prezidentky republiky. Samozrejme, že sa u mňa ozvala aj klasická ženská solidarita, ale oveľa dôležitejší bol jej celkový prejav. Zaraz mi bola sympatická. /A to som dovtedy o nej ani nepočula!/ Nielen svojím výzorom, no aj stoickým pokojom, ktorý z nej doslova vyžaroval. A okrem toho: tam, kde ostatní diskutéri mierne jachtali, občas dávali až vyhýbavé odpovede a vypomáhali si mojimi „obľúbenými“ vsuvkami „uhm“, „ééé“ a podobne, ona vravela plynulo, stručne a zakaždým k veci. Bolo vidieť, že to má v hlave upratané. A má dodnes. Na rozdiel od mnohých iných napríklad nikdy nepoužila výraz „vládnuť“, ale vždy len a len „slúžiť“… Áno, pani Čaputová v mojich očiach počas trvania jej mandátu ešte neurobila nijakú podstatnú chybu. Dokonca aj tú jedinú, ktorú som jej vytýkala, keď pripustila aj septembrový termín konania predčasných parlamentných volieb, mi včera zrozumiteľne objasnila. Aj preto sa k nej moja sympatia na prvý pohľad nemení. Zatiaľ to vyzerá na trvalku…

Na záver príkladov rôznorodého vzniku a priebehu mojich osobných sympatií som si ponechala bonbónik – skutočný dôvod vzniku tohto článku. O pánovi Ódorovi sa už popísalo vari až priveľa. Nato, ako krátko pôsobí vo funkcii dočasne povereného predsedu vlády, si už mohol vypočuť toľko hlúpostí, koľko asi nenazbieral za celý svoj život. Ešte ani nebol riadne predstavený verejnosti, a už mu podaktorí „pieskohlavci“ vytýkali maďarskú národnosť. Tentokrát si moje obrovské sympatie získal v okamihu, keď na otázku novinára, čo vraví na to, že je pánom Ficom označovaný za plateného agenta pána Sorosa, hravo odpovedal v štýle suchého britského humoru: „Aj z tohto miesta chcem ešte raz veľmi pekne poďakovať pánovi Ficovi za to, že ma svojho času ustanovil za viceguvernéra Národnej banky Slovenska.“ A mal ma na lopate! Zrodila sa láska… Jasnéže znovu len taká platonická, jednostranná, ale obdivne pozitívna. Ako som sa mohla nezamilovať do chlapa s takým bleskovým, pohotovým odpalom? Z toho dôvodu som si tie sympatie na prvý pohľad pretvorila na : Na prvý pokec. Stačilo si počkať, kým pán Ódor otvoril ústa a bolo vymaľované. U mňa tou jedinou vetičkou zvíťazil na celej čiare. No to ani zďaleka nebolo všetko. Jeho podmienka práva veta pri výbere ministrov budúcej vlády je rovnako pozoruhodná, ale hlavne pochopiteľná. Nedá sa predsa spolupracovať s niekým, s kým nie ste na rovnakej vlne! A navyše – pani prezidentka síce vybrala kandidátov, ale osobné pohovory už nechala v rukách pána Ódora…

Neviem, či ste si všimli gigantický rozdiel medzi vystupovaním dotyčného pána a jeho predchodcov. Tam, kde chaosmeni šašovsky poskakujú a bez divokej gestikulácie či podstrkávania farebných komiksových ceduliek by azda zo seba nevypotili ani holú vetu, pán Ódor až s nadpozemsky trpezlivou nehybnosťou čaká na položenie otázky. Ešte ani raz sa mu neprihodilo, žeby oponentovi neslušne skočil do reči. Občas to dokonca vyzerá tak, akoby patril do skupiny nehybných detí noci, no podľa odpovedí okamžite zistíte, že v tej múdrej hlavičke to šrotuje na plné obrátky. Na mňa má už len samotný pohľad na neho neuveriteľne upokojujúci účinok. Predpokladám, že aj on si vie pokričať alebo sa aspoň spravodlivo rozčúliť, ale zatiaľ to nevyzerá na to, žeby nám doprial ten pohľad. Ja osobne dúfam, že tá jeho bohorovná vyrovnanosť mu ešte dlho-dlho vydrží. Bol poverený mimoriadne náročnou misiou a ja mu držím palce, aby sa mu jej splnenie v natoľko krátkom vymeranom období podarilo čo najlepšie splniť. Hoci len čas ukáže správnosť úsudku pani prezidentky Čaputovej, pevne verím tomu, že volila správne.

No predsa len mám jedno dôležité varovanie: s pánom Ódorom sa nikdy nepustite do hrania pokrovej partičky. Jeho nepreniknuteľná mimika ho už vopred odsudzuje na jasného víťaza!