olitat

Myslím, že práve nastal ten správny čas pozrieť sa pravde do očí a nahlas povedať to, čo sa už dlho iba šepká. Z ideologických dôvodov nie je veľmi populárne postaviť sa čelom proti hlavnému mienkotvornému prúdu, nabrať konečne odvahu a nebyť za zbabelca. Zabi ma, ale keď musím, tak musím. Podľa príkladu statočného osamelého cínového vojačika a v zmysle známeho husitského hesla „Nepriateľov sa neľakajte, na množstvo nehľaďte!“ smelo vystieram chrbát a do celého sveta kričím:

NIE VŠETKO ZA TOTALITNÉHO REŽIMU BOLO IBA ZLÉ !!!

Môžete si byť istí, že zo mňa nehovorí staromilecká nostalgia, ktorá beztak väčšinou pramení zo šťastných spomienok na bezstarostné detstvo a divokú mladosť, ale číry pragmatický racionalizmus, podložený reálnymi faktami. A na dôkaz svojich tvrdení som si vybrala jednu z najdôležitejších, v súčasnosti toľko pretriasaných odvetví nášho života: zdravotnú starostlivosť. Nad porovnávacími obdobiami som nemusela dlho špekulovať – ponúkli sa samy. Ak odkrojíme prvých desať tragických povojnových rokov, do deväťdesiateho nám zostane presne tridsať. A zhruba rovnako máme do dnešných dní. To je fér, však? Takže, aké boli pomery v zvolenom odbore PRED a aké sú dnes, PO?

V prvom rade kedysi každý presne vedel, kam a na koho sa má v čase naliehavej núdze obrátiť. Vyrastala som v starej mestskej štvrti Bratislavy. Naša základná škola bola čo by kameňom dohodil – dve minúty šuchtavej chôdze vrátane zvítavacieho ceremoniálu s kamošmi. Priamo v jej budove mala sídlo aj ordinácia detskej lekárky, hneď vedľa nej zubárky. I s odstupom času musím uznať, že išlo o ich skvelé umiestnenie, podložené vysokou hustotou výskytu drobizgu. Tam sme absolvovali všetky preventívne vyšetrenia, povinné očkovania a primárne školské zákroky. Len tak na okraj – proti očkovaniu sa v tých časoch ešte neprotestovalo a z môjho širokého okolia nepoznám prípad, žeby malo dáke negatívne následky /keby áno, zaraz by sme o nich vedeli všetci/. Z blízkych škôl k nám buď chodili celé procesie tried, alebo sa dámy lekárky naopak podľa potrieb a riadených termínov vyberali za nimi. Vo vzdialenosti od domu „cez dve ulice“ stála poliklinika s kompletným ošetrujúcim odborným osadenstvom. Vrátane celonočne fungujúcej pohotovosti ako pre deti, tak i dospelých, znovu aj so zubnou ambulanciou. Za rohom zas sídlila lekáreň s nepretržitou prevádzkou. Aj hromadné triedne výpravy na pravidelné röntgeny pľúc ktosi v pozadí starostlivo strážil a organizoval. Dnes to znie ako pacientov sladký sen, však? No ešte som neskončila… Na strednej škole som v bledomodrom zažila to isté. Priamo v budove – ordinácia všeobecného lekára pre dorast a mládež, sídlo pani zubárky o tri domy ďalej. Možno to už niekoho bude nudiť, no na vysokej škole, aj v mojom prvom zamestnaní sa situácia opakovala. Pani doktorka prvého kontaktu doslova za rohom, na očkovanie proti TBC či tetanu priamo do podniku chodievala za vybratými jedincami osobne pani závodná. Ak som potrebovala ďalšie odborné ošetrenie, nikdy som sa nemusela vopred ohlasovať, ani prepočítavať drobné, či na neho mám dostatok peniažkov. Aj vysokokvalifikovaných sestričiek bol dostatok. Za celý svoj život som nemusela dávať ani úplatok, ani dodatočné „ďakovné“. A pohotovostné služby? Aj tie fungovali na výbornú. Bez rozmýšľania by som dokázala vymenovať desiatky prípadov zo svojho najbližšieho okolia, keď len ich včasný príchod zabránil tomu, aby sa mnohé životy neukončili predčasne…

Plne si uvedomujem, že Bratislava nie je celé Slovensko. No rôznymi opatreniami sa postupne situácia zlepšovala aj na osamelých lazoch našej krajiny. Od zriaďovania malých zdravotných stredísk v spádových oblastiach až po takzvané umiestnenky ošetrujúceho personálu. Nie každý absolvent bol nimi nadšený, ale prísľub ubytovania alebo dotačného príspevku zohrali svoju úlohu. A mnohí mládežníci to dokonca považovali sa výzvu cti a dobrodružného začiatku svojej kariéry. Po celom Slovensku sa vybudovali školy príslušných odborov, s nimi súvisiace internáty, polikliniky a nemocnice. Liečebné a rehabilitačné pobyty boli samozrejmosťou. Isteže sa našli aj výnimky, keď občas čosi zahaprovalo! No ako celok ten systém skutočne fungoval, nech si zlé jazyky tvrdia čo len chcú! Premyslené dlhodobé plánovanie sa napokon vyplácalo…

Nie, nemýľte sa, ani v tých časoch PRED sme neboli natoľko naivní, aby sme si mysleli, že zdravotná starostlivosť je „zadarmo“. Každý triezvo uvažujúci človek si veľmi dobre uvedomoval, že všetko niečo stojí. Nové stavby, mzdy, lieky i technické vybavenie išli zo spoločného balíka. A ten si teraz dovolím porovnať s tým súčasným. Nemyslím si, že je oveľa menší, ba naopak. Tak ako je možné, že odrazu na nič nieto dostatok financií? Doslova všetko, čo sa PRED za tridsať rokov vybudovalo, chátra a odumiera. Nepostavilo sa takmer nič nové. Pardóóón, čosi predsa – super a hypermarkety! Všetok zdravotný personál dákym zázrakom akoby zo dňa na deň „zakapal“. A pritom by stačilo podľa vzoru mnohých krajín pred ukončením štúdia poslucháčom dať podpísať záväzný dokument ohľadne vrátenia nákladov vynaložených štátom v prípade neuskutočnenej termínovanej praxe u nás doma. Tak, ako sa to kedysi praktikovalo pri získavaní podnikových štipendií…Pred rokom nečakane skonala moja všeobecná lekárka. Ešte ani dnes za ňu nemám náhradu. Ak by som potrebovala urgent, ani netuším, kam by som sa mala obrátiť – toľkokrát sa už premiestňoval. O urýchlenom ošetrení groteskne nafúknutej čeľuste môžem už len snívať. Ak by ma aj mal kto poslať k rôznym odborníkom, s menej než tromi mesiacmi čakačky by som nemohla rátať. Ku krč-uš-nosnému, neurológovi, ortopédovi či endokrinológovi sa na našom sídlisku vôbec neprepracujete, pretože alebo majú plný stav, alebo tam vôbec nie sú. Skúste teda u susedov! Dopadnete celkom rovnako…Akú -takú šancu ešte máte v súkromných zariadeniach. Lenže tam si zas nachystajte plné peňaženky. Poplatky, poplatky a znovu ďalšie poplatky… Ošetrenie zubov? Nehrozí. Poznám niekoľko dôchodcov, ktorí sa napriek svojmu nevyhovujúcemu zdravotnému stavu opätovne zamestnali, aby si ho mohli dovoliť. Tak to vyzerá, že budú musieť makať až do smrti!

Nie veru, zďaleka nie všetko bolo počas tých tridsiatich rokov PRED v poriadku. Každý vie, že v záverečnej fáze šlo o obra na hlinených nohách, ktorý by sa už-už sám od seba zrútil. Ale tých nasledujúcich tridsať PO ja osobne hodnotím ako ešte horšie. Premrhané, zdevastované dedičstvo aj toho mála pozitív. Počujem hlasy ohľadne nedostatku prítoku financií do spoločnej kasy? Alebo ustavičné výhovorky na zmenenú demograficú krivku populácie? Nedajte sa vysmiať! K tomu prvému: po celý svoj život som prispievala početnými odvodmi – sociálnymi, zdravotnými i daňovými. A teraz mám znovu duplicitne za všetko platiť? A k tomu druhému: starnutie obyvateľstva je už desaťročia známe. Čo takto troška perspektívneho plánovania a jednoznačného vymedzenia priorít? Tak sa zdá, že nie všetko sme mali bez rozmyslu prevziať od „vyspelého“ západu. Princípy demokracie a slobody konania? Nech sa páči! No bola potrebná aj totálna likvidácia toho, čo dobre slúžilo všetkým v záujme ich zdravia a životov? Za to mám vari kohosi chváliť? Figu borovú!!!