olitat

V týchto pohnutých, prudko nákazlivých časoch je pomerne nebezpečné zdržiavať sa v premnožených priestoroch veľkomesta. A tým nemyslím premnoženie hraboša poľného… Preto bola voľba jednoduchá: nákupy takmer všetkého potrebného pre život si obstarávam cez e-shopy. Má to však háčik: nám, nenapraviteľným závislákom, cigarety nie a nie doručiť. A tak , chcem-nechcem, sa z času na čas vypravím na dobrodružnú výpravu a vrhnem sa do epicentra možnej nákazy. Keďže sa snažím skrátiť pobyt na nepriateľskom území na minimum, robím si zásoby. Veľké zásoby. Naposledy 7 kartónov. Okrem šoku, že mali, som utrpela ešte jeden. Mladučká, milučká slečna-pani predavačka sa ma s úprimným širokým úsmevom spýtala: „A to vyfajčíte všetky naraz?“ Na rozdiel od zvedavej dievčinky mne úsmev na tvári prešiel do rigor mortis. Fantázia zapla na plné obrátky. Ale rýchlo sa zasekla. Poznámka pre nezasvätených: 7 kartónov je v prepočte 1400 kusov nezdravého potešenia. A to milené kuriatko fakt čakalo na moju odpoveď… Po rýchloterapii nádych-výdych som zo seba nejako vykoktala: „Nie, zlatko, nie všetky naraz. Pekne jednu po druhej.“ Ani neviem, ako som sa vypotácala von. Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…