olitat

Takmer sa zo mňa stala vrahyňa. Ale, namôjdušu, bola som v tom úplne nevinne. Iba moje vtedajšie mladícke bleskurýchle reflexy odvrátili možnú tragédiu s fatálnymi následkami… V tom čase som bývala v prudko rozostavanej Petržalke, sestra s manželom v Starom meste. Ako mladí rodičia sa občas potrebovali vymaniť z kolobehu „papať, kakať, hajať“. A na to mali mňa, aby som im s radosťou povarovala deti a oni si mohli zájsť do kina alebo na tancovačku. Aj ten večer u nich prebehol podľa plánu. Akonáhle deti pospali, zapla som si televízor a vytiahla svoju neoddeliteľnú súčasť: trojfarebné rozpracované pletenie. Ešte som ani nedokončila rukáv, keď sa sestra so švagrom vrátili. Bolo niečo po polnoci. Nato prebehol už zabehnutý rituál, počas ktorého ma sestra presviedčala, aby som u nich zostala spať, a ja som tvrdohlavo odolávala jej ponuke. Miesta mali dosť, ale ja som bola zvyknutá prebúdzať sa vo vlastnej posteli. Na záver na mňa sestra vytiahla najťažší kaliber: „A ty vieš, že petržalský vrah má na konte už päť obetí?“ /Hoci sa za socializmu všetko negatívne tutlalo, aj tak sa to rozkecalo. / Ani tak ma však nezlomila. „Nie som taká výnimočná, aby som zhynula rukou sériového vraha,“ zaznela moja trošku teatrálna odpoveď. A vykročila som do ulíc spiaceho veľkomesta. Rezkým krokom som to mala k stanovišťu nočných spojov MHD približne pätnásť minút. Vymotala som sa z bludiska kľukatých starých uličiek v okolí Malinovského, krížom prešla cez Gottwalďák /čiže firšnál/ a cez už rušnejšiu Obchodnú som dorazila k zastávke na Námestí SNP. Okrem troch-štyroch ponúk na sexuálne radovánky všetko prebehlo bez mimoriadnych udalostí. Dokonca aj autobus prišiel načas. V Petržalke som na nadjazde vystúpila a spokojnučko zamierila k nášmu bloku. Keď však autobus odfrčal, kdesi za chrbtom som začula čiesi tiché, kradmé kroky. Zrýchlila som, kroky tiež… Vtom prešli do klusu. Vedela som, že je zle. Chytro som zvážila svoje možnosti. Cez ľavú ruku som mala prevesenú igelitku a v nej svoje štrikovacie propriety. Pravá ruka mi sama vkĺzla do tašky a pevne zovrela ostrú ihlicu veľkosti štyri. „Tak ľahko ma nedostaneš,“ pomyslela som si v duchu. Odrazu mi na pleci pristála nejaká dlaň. V polsekunde som sa zvrtla, aby som tvárou v tvár čelila svojmu vrahovi a – zbadala som útlu žienku s vyplašenými očami. „Prosím vás, veľmi pekne vás prosím,“ šepotavo vyjachtala, “ môžem sa k vám pridať? Ja sa tak strašne bojím…“ Už si nespomínam, v koľkých rečiach som prehltla asi milión nadávok. Istotne tam bola maďarčina, nemčina, angličtina a vari aj francúzština. Pletaciu ihlicu som vrátila do tašky, vyfúkla prebytočný kyslík a s miernou výčitkou som odvetila: „Jasné. Ale nabudúce ma najprv oslovte, až potom sa ma dotknite, dobre?“ „Áno, áno, prepáčte, neuvedomila som si, že…“ Fajn, tak ty si si neuvedomila a ja som ťa mohla zabiť… Napokon som ju doviedla až k dverám do jej bytu. Až na druhý deň, keď som hodinu opätovne navliekala spustené očká ručného úpletu, som pochopila, že som takmer zabila nevinnú obeť. Tá drobná blbka istotne netušila, čomu v poslednej chvíli unikla. Nie sériovému vrahovi, ale mne, plne ozbrojenej, na všetko odhodlanej pletiarke… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…