olitat

Ešte neodoznela posledná tragédia a už tu máme ďalšiu. Streľba v starej Bratislave. Nie, nemienim sa tu zaoberať otázkami typu či bol páchateľ duševne chorý alebo odkiaľ vzal strelnú zbraň, pretože na to nepoznám všetky fakty. /Len na okraj – mohol byť vyšinutý, ale nie riadne diagnostikovaný, a zbraň sa dá zohnať aj načierno, bez absolvovania povinných psychotestov./ Čo ho však motivovalo k takému drastickému riešeniu jeho problému? A obávam sa, že to bola NENÁVISŤ. Nenávisť ku všetkému a všetkým, ktorí vybočujú z priemernosti. Nenávisť plodiaca zlo a z toho vyplývajúce skratové konanie. Pretože zlo medzi ľuďmi skutočne existuje a darmo sa občas tvárime, že nie. Zbytočne sa tisíce psycho-analytikov pokúšajú pomenovať a zaškatuľkovať rôznorodé skupiny páchateľov ohavných trestných činov. Ja by som im to niekedy rada zjednodušila. Na vine je ZLO zakorenené v človeku v jeho čírej prastarej podobe… Mala som to šťastie, že som sa narodila nesmierne tolerantným, sčítaným, rozhľadeným rodičom s úžasným zmyslom pre humor. Vždy presne vedeli, čo je v živote skutočne dôležité. Tatkovo krédo znelo: „Každý -izmus je svinstvo.“ Ako dieťa som tomu nerozumela, dnes už presne chápem, čo tým myslel. A rovnako dobre chápem, prečo som nikdy v sebe nepocítila ani ten najmenší odpor k ľuďom „inakšieho“ založenia, než mám ja. Bieli, červení, žltí, hnedí, čierni, ružoví, bárs aj fialoví alebo zelení – je mi to šumafuk. Pre mňa je dôležité iba to, ako sa ku mne správajú, čo majú v hlave a čo v srdci. Každého treba hodnotiť individuálne. Tatko bol nepolepšiteľný ateista a napriek tomu jedným z jeho najlepších priateľov bol rímskokatolícky kňaz, ku ktorému veľmi rád chodieval na podnetné debaty a koštovku omšového vínka. Medzi jeho ďalších obľúbencov patril aj židovský rabín, s ktorým zas rád mastil šnapsera, alebo cigánsky vajda, ktorý vždy vedel poradiť, kde sa za lacný peniaz dajú zohnať opotrebované súčiastky do motorov… Z takého kozmopolitného zázemia som sa nemohla vymaniť ani ja. Nemám predsudky voči nikomu a ničomu. Ako aj mať, keď som mala tú česť spoznať nesmierne príjemných a láskavých arabov, černochov či vietnamcov? Ako by som mohla odsudzovať transrodové skupiny alebo fešákov či fešandy s iným sexuálnym zameraním, než mám ja? Stretla som sa s mimoriadne talentovanými transsexuálmi, ktorí svojím spevom a tancom túžili len robiť radosť iným, a predsa boli neraz poopľúvaní, dokonca aj zbití… Raz mi bol predstavený krásny chlapec. Pri podávaní ruky zamrmlal svoje meno a k tomu dodal: „A som Žid.“ Vôbec som netušila, ako zareagovať. Prepánajána, aké životné skúsenosti ho primäli k tomu, aby ma o čomsi takom vopred informoval? Mala som sto chutí naňho zrevať: „NO A ČO?!“ Namiesto toho som sa rozosmiala a poučila ho: „Fajn, ja som beloška, z etnickej skupiny Slovanov, rodom Slovenka.“ Chlapec chápal rýchlo… Po tejto zemi kráčame veľmi krátko, kým sa zmeníme na prach. Tak prečo si ten jediný život, ktorý máme, otravujeme, ničíme, skracujeme sebe aj iným? V mene čoho? V mene toho diabla v nás, zvaného intolerancia a nenávisť? Fuj! Žiaľ, musím sa priznať, že aj vo mne sa odrazu prebudila tá hnusná obluda: spaľujúca, všežravá nenávisť ku ZLU. Nie, nebojte sa. Strieľať nepôjdem… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…