olitat

A opäť je to tu! Znovu mám natoľko podráždený žlčník, že aspoň trochu tej žlče musí von. Vážený pán Boris Kollár, prečo mi to robíte? Ide tu predsa o moje zdravie! Veď ja som Vás dodnes považovala vcelku za veľmi sympatického muža, ktorý sa zrozumiteľne, plynulo vyjadruje a nie je zaťažený toľkými hriechmi minulosti ako podaktorí iní. Vážila som si, čo ste v živote dosiahli a pri každom Vašom ďalšom novorodenom dieťatku som sa radostne usmievala a v duchu si hovorila: „Wow, to je ale chlap!“ Nielenže sa stará o vývoj populačnej krivky na Slovensku, ale dokonca všetky tie svoje deťúrence dokáže aj uživiť! Paráda… No tomu je už koniec. Dnes ste u mňa zaznamenali prvý, zato obrovský čierny bod. Krucišpagát, načo ste sa trepali do tej relácie „O 5 minút dvanásť“? Ja viem, moja hlúposť, že to zakaždým pozerám, že mi zvedavosť nedá, že vždy dúfam, že sa niečo nové dozviem. Ale akú výhovorku si nájdete Vy? Priamo z Vašich úst totiž odznelo, že ste za registrované partnerstvo, ale nie za riadne manželstvo párov rovnakého pohlavia. Prosím pekne na kolenách, čo to malo znamenať?! Veď jedno od druhého delia iba milimetre, niekoľko právnických kľučiek – a je to! Iste, chápem, prečo by sa takéto milujúce sa dvojice nemohli zosobášiť v kostole, keďže to zúfalo tradicionalistická cirkev ešte dlhé desaťročia nepovolí. Ale prečo nie „na radnici“? Nejde mi to do hlavy. Registrovanými partnermi byť môžu, ale manželmi už nie? Prečo? To ste už rozumne nezdôvodnili… Alebo je za tým niečo celkom iné? Ani šeptom sa mi to nechce vysloviť. Žeby sa za tým Vaším výrokom ukrývalo prachsprosté, hnusné, vykrúcačské, odporné POLITIKÁRČENIE? Obava, že by ste mohli iným postojom stratiť čo i len jeden, jediný voličský hlas z početnej skupiny intolerantných zadubených Slovákov? Mňa ste tým veru nenadchli. Ja sa jednoznačne staviam na stranu milujúcich sa ľudí akéhokoľvek sexuálneho zamerania a je mi úplne ukradnuté, koľko a od koho sa dočkám ďalších predpojatých, až nenávistných kritík! A prečo by si homosexuálne páry nemohli osvojiť deti? Je im vari lepšie v detských domovoch? Ich, tých tisícok nevinných dušičiek sa spýtajte, či by oveľa radšej nevyrastali v harmonickom prostredí fungujúcich rodín, i keď netradične tvorených dvomi mamičkami alebo dvomi ockami! Vylezme už konečne z jaskýň a žime v modernom dvadsiatom prvom storočí – bez predsudkov a nenávisti. Každý už predsa vie /alebo aspoň by mal vedieť/, že homosexualita je vrodená, nedá ani zdediť, ani sa neprenáša vzduchom… Keďže sa však snažím byť úprimná, aj mňa ťaží balvan na duši. Nie som dokonalá. Ani mne nie je veľmi príjemný pohľad na dvoch bozkávajúcich sa mužov /z neznámych dôvodov mi to neprekáža u žien/. Lenže: na sto percent si uvedomujem, že to je výhradne MôJ problém, nie ich. A, vážený pán Kollár, ja s tými občasnými negatívnymi pocitmi statočne bojujem. Racio sa svári s emóciami. Môžem Vás ubezpečiť o tom, že racio v každom prípade víťazí. Máte u mňa, vážený pán predseda parlamentu, prvý veľký čierny bod a veľmi dúfam, že bude aj posledný. Podarí sa Vám to, ak si konečne v praxi osvojíte heslo dňa: „Ži a nechaj žiť!“ Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…