olitat

Náš nebohý tatko bol typický zberateľ, maminka zas klasická vyhadzovačka. Úžasne sa dopĺňali. Ja som po nich zdedila fifty-fifty povahu: rovnako rada okolo seba veci hromadím, ako sa ich aj postupom času ešte radšej zbavujem… V tých časoch bol tatko šoférom autobusu. Každé leto vozieval nadšených turistov po celom Slovensku, občas aj do Čiech. Pokiaľ mal vozidlo plné pasažierov, všetko bolo v poriadku. Akonáhle však osamel, naplno popustil uzdu svojej vášni. Čo mu prebehlo cez cestu, čo uvidel v jarku popri nej, čo sa zablyslo v kroví – to musel preskúmať, zvyčajne aj naložiť a dovliecť domov. Doslova všetko. Živé aj neživé. Rozličné skrutky, matice, klince, kusy hadíc a povrazov, motory vymontované z odhodených práčok či chladničiek a hrdzavé torzá bicyklov pravidelne končili na našej povale alebo v pivnici. Na nevyslovenú otázku v našich detských očiach vždy len beťársky žmurkol. „Raz sa to zíde!“ bola jeho obľúbená veta. A mal pravdu. Špeciálnu kategóriu tvorili nájdené zvieratá: stratené mača, zatúlaný psík, prejdený zajac, bažant s dochrámaným krídlom – to všetko a množstvo iných druhov našej fauny zakaždým spoľahlivo dopravil do nášho malého bytu. Maminka nikdy ani brvou nemihla. V okamihu posúdila situáciu: čomu sa dalo pomôcť, to napravila a po vyliečení sa zdravých jedincov diskrétne zbavila – darovala do spoľahlivých rodín alebo vrátila do prírody. A čomu sa pomôcť nedalo? Skončilo na pekáči. Už ste niekedy jedli zajaca na divoko alebo bažanta na víne či zelenine? Vrelo odporúčam! Lahôdka… Iba jedinýkrát tatko porušil svoje zvyky. Predbiehajúci sa motorkár mu so zlomyseľným úsmevom na tvári zamával. Neprešlo ani desať minút, keď tatko na krajnici zbadal odseknutú ľudskú nohu. Ako vždy zastal, vystúpil a po chvíľke pátrania objavil aj zvyšok nešťastníka. Obe časti naložil do autobusu a nezastal, až kým ich nedoviezol do najbližšej nemocnice. Na vrátnici sa nestačili čudovať, keď im tam vyklopil dvojdielneho nebožtíka. Žiaľ, pomoci mu už nebolo. Tatka dodnes chválim za to, že mal dostatok zdravého rozumu a nepriviezol ho k nám. To by už ani naša nesmierne trpezlivá maminka nepredýchala… A tak sa u nás v jeden horúci letný podvečer ocitol maličký, utešený ježko. Maminka objavila, že má zlomenú zadnú nožičku. Napravila ju, vystužila provizórnou dlahou z kratučkých drievok a milého ježka uložila spinkať do drevenej debničky na ovocie. Zo dve hodinky sme ho len pozorovali – pomojkať sa s ním veľmi nešlo. Nato už nastal aj náš čas ísť spať. Bývali sme na prvom poschodí uzamykateľnej pavlače spolu s diskrétnymi susedmi, preto sme počas tropických nocí nechávali otvorené okná aj dvere, aby nás aspoň mierne chladil vánok prievanu… Netuším, koľko bolo hodín, keď nás všetkých náhle zobudil hrôzostrašný, hysterický ženský krik od susedov. Ako správny muž činu tatko vyštartoval prvý. Nasledujúce udalosti som si dala dokopy až neskôr: rozospatá suseda sa chcela ísť napiť vody. Akonáhle položila bosé chodidlo na domnelú očakávanú dlážku, do nohy sa jej zabodlo vari tisíc ihličiek. I začala vrieskať… Tatko sa okamžite dovtípil, o čo ide. V sliepňavom svetle dokonca zbadal milého ježka krivkať späť do jeho nového domova akoby sa nechumelilo – pravdepodobne tiež nemal rád ženské ziapanie. Keď bol páchateľ spoľahlivo z dohľadu, tatko nasadil kamennú tvár falošného hráča pokeru. Suseda zložil zo stoličky, susedku upokojoval rozsvietením všetkých lámp, presnorením každého temného kúta ich bytu a ubezpečovaním, že sa k nim predsa nemohol dostať žiadny votrelec, keď je pavlač bezpečne zamknutá. Susedka nebola hlúpa a bolo celkom zrejmé, koho upodozrievala z nekalého chovania, lenže: bez dôkazov niet zločinu. A aj tak nechápala, čo také ostré by mohlo byť na vine. Od toho večera si už susedia pre istotu na noc dvere zamykali… Dodnes nepochopím, ako malý, zranený ježko dokázal preliezť tú vysokú ohrádku. Až do jeho vyliečenia sme ju však priklápali zaťaženou preglejkou. A keď nastal ten správny čas, s pichľavým výtržníkom sme sa so slzami v očiach rozlúčili a pod maminkiným bedlivým dohľadom na Kolibe vypustili späť do lesa… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…