olitat

Súčasťou mojej rekvalifikácie sa stala aj mesačná stáž strávená v hlbinách podzemia. A tak som sa odrazu ocitla na Bani Nováky, kde som sa mala v praxi podučiť, o čom vlastne banícky život je. Po kompletnom vystrojení sa za výkonného krtka – raziča otvárky som bola pridelená k sympatickej partičke ostrieľaných fešákov. Nebola som dolu po prvýkrát, preto ma nezaskočilo, že mám odrazu o desať kíl viac, ani že si v jedenástkach čižmách pripadám ako potápač s plutvami, dokonca ani to, že sa mi onuce na pravej nohe opäť zošmykli a nepríjemne omínali dovtedy, kým sme nedorazili na miesto určenia: čelnú stenu prerážanej chodby. Bolo tam horúco ako v peci. Hrubú ochrannú kacabajku, ktorá mužom siahala sotva na boky, zato mne až niekam pod kolená, som si hneď vyzliekla a zavesila na nejaký hák. Na moju veľkú radosť sa chlapci s krásne vyrysovanými svalmi do pol tela obnažili úplne. Radosť pozerať! A to aj bola celá moja činnosť: sledovať, pozorovať, všímať si a sem-tam si do stavebného denníka zapísať dáku múdru poznámku. Len raz som zaváhala: pri neznámom, celkom novom signáli, ktorým sa chlapi dorozumievali na opačných koncoch príšerne rachotiaceho posuvného pásu, na ktorý nakladali odvŕtané kusiská horniny. Už som poznala tie bežné – stoj, púšťam, môžeš a podobne, ale tento nový mi nič nehovoril. Ďuri sa síce počas krátkej tichej chvíľky veľmi dlho ošíval, ale napokon mi to tajomstvo odhalil. Jóžin mu tutkaním zasignalizoval: „Čo sa j–eš, ty k–ot!“ No uznajte, ako som TOTO mala zapísať do stavebného denníka?! Celá červená som si znovu hačla na zadok do svojho bezpečného kútika /ktorý nebol zas až tak úplne bezpečný – občas aj mňa obsypali dáke úlomky dobývanej skaly: ďakujem ti, drahá helmička!/ … Odrazu som si všimla, že sa po mojom zavesenom kabáte šplhajú už aj tri pekne vypasené potkany. Keď som ich zhadzovala dolu, vcelku ochotne sa pratali preč. Ďuri len potriasol hlavou nad hlúposťou nováčika. Z vrecka kabáta vybral môj nafasovaný obed a zamkol ho k ostatným do plechovej skrinky. Nuž, ale to vari nebola moja chyba, či? Tiež ma mohli upozorniť na to, že potkan zacíti potravu na neviem koľko metrov aj cez viacnásobný obal… Asi po týždni na náš úsek zavítala vzácna návšteva: predák s mladým chlapcom, ani nie dvadsaťročným brigádnikom, nádejnou posilou „mojej“ partičky, aby ho ostrieľaní mazáci naučili čo a ako. Postupne sme z neho vytiahli, že sa volá Peter, že ho neprijali na vysokú školu, a preto prišiel na rok do bane, aby si zlepšil „kádrový profil“. A /čerešnička na torte/ – že je majstrom Slovenska v desaťboji v už neviem ktorej kategórii! Chlapi uznanlivo pokyvkali hlavami, milému Peťkovi strčili do ruky lopatu a – makalo sa ďalej. .. Ani nie po dvoch hodinách bolo treba odniesť dáku dlhočiznú rúru inej parte do susednej chodby. Misiou bol poverený brigádnik a ja som sa ponúkla, že ho tam dovediem, lebo som poznala skratku. Cestou tam som si nič zvláštne nevšimla /bodaj by aj – v bani si fest dávate pozor, kam stúpate!/. Až cestou nazad som zbadala, že sa Peťo odrazu čudne zaknísal. So zvesenou hlavou náhle zastal a bokom sa oprel o najbližší hajcman. Rýchlo som k nemu podišla. „Peter, čo je?“ spýtala som sa ustarostene, no on len bez slova potriasal hlavou. „Ty neznášaš potkany?“ Znovu nijaká odpoveď. „Z toho si nič nerob, ony pred ľuďmi utekajú. To ich cupotanie ti nerobí dobre? Prosím ťa, hovor so mnou! Čo ti je? Mám ísť pre pomoc?“ A vtedy sa zosypal. Popri bočnej stene sa zošuchol až na zem, rukami si zakryl tvár a iba podľa tichého vzlykania a chvenia pliec som zistila, že sa rozplakal ako malý. Chvíľu som nad ním bezradne podupkávala, kým sa mi konečne rozsvietilo. „Peťko, ty si klaustrofobik? Kurníkšopa, čo si to nepovedal skôr?“ Trochu sa spamätal a zdvihol hlavu. „Nie som… to nie je klaustrofóbia… Ja som len netušil, aké je to strašné… ten pocit, že mám nad sebou niekoľko sto metrov skaly…“ Napokon sa pozviechal. Okamžite po príchode na domovskú základňu som Jóžinovi ohlásila situáciu. Zareagoval bleskurýchlo. Ani nie do hodiny bol nádejný brigádnik dopravený na povrch, na čerstvý vzduch, neskôr aj na ošetrovňu, kde mu trpezlivo vysvetlili, že to nie je žiadna hanba. Že baňa nesadne každému… Nie, nie som bonzák. V tomto prípade však išlo o zdravie. Kto by si pomyslel, že chlapec, ktorý dvojmetrové rúrisko niesol ako pierko, športovec, ktorý sa bežne stretával so sebazaprením, prekonávaním samého seba, niekedy iba silou vôle zdolávaním prekážok nepredýcha baňu? A ja som sa znovu niečo nové naučila. Mať krásne vypracované svaly je nesmierne dôležité a užitočné. Na silu a odolnosť psychiky však nemajú… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…