olitat

Kto z vás už z veľkoplošnej predajne potravín vyháňal vrabca? Kto áno, tomu vyslovujem svoju najhlbšiu úprimnú sústrasť. Kto ešte nie, nech to radšej ani neskúša. Najmä ak mu šéfuje človek, ktorý v záťažových situáciách podlieha extrémnej hystérii a panike…

Odkedy sa už aj u nás udomácnili posuvné vstupné dvere so senzorickým otváraním, vyháňala som už z predajní kadečo. Najčastejšie psy. Sú zvedavé a vrtké. No stačilo vytvoriť obrannú rojnicu a po niekoľkých úhybných manévroch sa pobrali správnym smerom. Raz nás dokonca zopár dní atakovala aj líška. Veľkými oblúkmi sa dostávala stále bližšie a bližšie. Zatvárať predajňu nemalo zmysel, pretože potom by mohla ohroziť zákazníkov, ktorí by sa hromadili pred vstupom. Líška bola nesmierne vychudnutá, krivkala a čudesne sa potácala. Hlavný skladník bol poverený strážením vchodu i nakupujúcich. V pravom vrecku mal obrovský nôž, v ľavom kaser a v rukách prútenú metlu. Privolaní odborníci líšku hravo odchytili. Neskôr sme sa dozvedeli, že mala nielen prašivinu, ale aj skutočnú besnotu. Ani si nechcem predstavovať tú morovú nálož, keby prenikla až do obchodu…

S vrabcom som bojovala iba raz, ale stálo to za to. Môžete byť akokoľvek opatrní, občasných votrelcov nedokážete úplne eliminovať. Tovar vám nespadne z neba – plné palety sa preberajú pri otvorených zadných dverách. Práve som si nakladala kartóny, keď mi tesne okolo ucha čosi prefrnklo. A nebola to včela. „Baby, v sklade je vrabec! Zuzi, zavri dvere! Nesmie vletieť do predajne!“ No už bolo neskoro. Naširoko stavaný Vlado práve vchádzal aj s vozíkom dnu. Vrabec sa bleskurýchlo zorientoval a – bol tam, kde sme ho ani omylom netúžili vidieť. Na ten krik, čo sme päťhlasne spustili, sa k nám pridal aj vedúci. „Baby, čo to tu stvárate? Čo sa deje?“ Len ja som mala tú odvahu, aby som mu oznámila aktuálnu jóbovku. „Šéfe, v predajni je vrabec.“ Z bežne príjemného, pokojného muža sa razom stal zúrivý šialenec. Všetci zúčastnení sme vbehli do obchodu, aby sme obhliadli situáciu. Poplašený vrabčiak krúžil až celkom hore, pri šesť metrov vysokom strope. Bez ohľadu na početné obecenstvo vedúci začal nepríčetne vykrikovať: „Chyťte ho! Okamžite ho vyžeňte! Veď je rovno nad lahôdkami! Otvorené potraviny! Studený pult so šalátmi, teplý s grilovanými kurencami, pekáreň – všetko obserie! Kristepane, hygiena ma upáli zaživa!“ S dohora vykrútenými krkmi sme neveriaco zízali nahor. Za nás všetkých sa ozval Laci. „A ako to asi máme urobiť? Veď ho ledva vidím!“ Najvyšší sa konečne trochu spamätal. A dostal vskutku bizarný nápad. „Vlado, koľko máme nabitých vysokozdvižných vozíkov?“ „Momentálne tri,“ zaznela odpoveď. A išlo sa na vec. Dodnes nepochopím, ako som mohla súhlasiť s tým bláznivým nápadom. Nech mi vesmír odpustí. Lenže nikto z nás nechcel prísť o prémie z dôvodu neuposlúchnutia priameho pracovného príkazu… Zakrátko zo skladu vyštartovala ťažká kavaléria. Zatiaľ čo pozemné vojsko odstraňovalo z uličiek rôzne prekážky, mobilná úderná jednotka vyrazila vpred. Ja som dostala na starosť bezpečnosť Lacka. Keď som mu radila, aby si preventívne odložil okuliare, sucho zahlásil: „Tú malú potvoru sotva vidím aj s nimi, bez nich by som musel ísť po sluchu.“ So zmetákom v ruke sa rozkročmo postavil na vidlice vozíka a stručným pokynom „môžeš“ sme zahájili operáciu „hon na vrabca“. Nesmierne opatrne som kolegu zdvihla až na maximum. Hoci sa jednou rukou pridŕžal rámu, nebolo mi všetko jedno. Ostatné posádky sa strategicky rozmiestnili okolo nás. No nech sme hocijako šikovne manévrovali, nič sme nedosiahli. Dokonca to vyzeralo tak, že sa z nás malé vrabča úprimne vysmieva. Ani sa mu nečudujem… Po polhodine som toho mala dosť. „Laci, drž sa! Spúšťam ťa!“ V okamihu bol vedúci pri mne. „Ale to nesmiete! Musíte ho dostať von! MUSÍTE!!!“ „Šéfe, stačilo. Keby toto videl bezpečák, zgustne si na vás ešte viac, ako hygiena. A len dúfam, že si to nikto nenahral na mobil. To by sme boli dupľom v keli!“ „Tak čo budeme robiť?“ zúfalo zakvílil nadriadený. Až vtedy som sa chytila zdravého sedliackeho rozumu. „A čo keby sme urobili prievan? Vrabec je malý, možno zareaguje ako hmyz a vyletí sám.“ Okamžite zazneli nové rázne povely. „Paťka, ihneď zablokuj vchod v otvorenej polohe! Zuza, ty bež otvoriť dvere do skladu! Všetky ostatné priechody zatarasiť! A švihom!“ Malo to háčik: rovnako ako von sa mohla do predajne dostať aj dnu ďalšia háveď, ale to som si prezieravo nechala radšej pre seba… Do piatich minút bolo po probléme. Vrabčiak ešte zopárkrát nad našimi hlavami veselo zakrúžil a výsmešne zaškriekal, no vzápätí chytil správnu vlnu a FRRRNK! Bol preč…O týždeň neskôr vedúci skončil na chirurgickom stole kvôli operácii žalúdočného vredu. Stavím sa o čo chcete, že tou poslednou kvapkou, ktorá ho tam dostala, bol malý, maličký vrabčiačik!

Pred týždňom som bola v našom obchodnom dome. V predajni potravín som zabočila do „múčnej“ uličky a – čo nevidím? Priamo uprostred si spokojne raňajkovali štyri statné holuby. Po špičkách som zacúvala a oslovila mladého sympatického zamestnanca. „Vedľa máte holuby.“ Len smutne pokrútil hlavou. „Už znova? Koľko ich je?“ „Štyri.“ „No zbohom, to zas bude vydarená šichta!“ Dovolila som si vyrývačskú otázku: „Máte odchytové klietky?“ Chlapec na mňa pozrel ako na bláznivku. „A odkiaľ by sme ich asi tak vzali?!“ „Stačila by aj nejaká sieť alebo veľký igelit. Keď ho z dvoch strán rýchlo zhora spustíte, nestihnú odletieť.“ Zaraz mu v očiach prebleskla nádej. „To je dobrý nápad! Hneď ideme na to!“ A odbehol. V duchu som si pomyslela: „Ach, ty zlatko neskúsené! Holuby? Malina. Ako by si si asi tak poradil s kŕdľom maličkých vrabcov?“ Samozrejme, netušil, že práve hovoril s odborníčkou. Nemohol vedieť, čo všetko som už vyháňala z predajní. A už vôbec nemal poňatia o tom, aká som v tej chvíli bola šťastná, že už v obchode nepracujem, že som len nezúčastnený pozorovateľ z druhej strany bariéry… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…