olitat

Hovorí sa tomu „nezdravý pracovný zápal“. Akonáhle si uvedomím, že ma ten diabol schytil do svojich nemilosrdných pazúrov, okamžite všetko púšťam z rúk, sadnem do kresla a zhlboka dýcham, až kým ma ten ošiaľ znovu neprejde. Ja totiž veľmi dobre viem, aký nebezpečný môže byť…

Dlho som váhala, než som sa predsa len odhodlala konečne zájsť na pedikúru. Nie som kontaktný typ, preto sa mi bridilo, že časť svojej telesnej schránky mám zveriť do rúk úplne cudzej osoby. Dovtedy som ich dotyky dovoľovala výhradne v záujme dosiahnutia bohapustého potešenia… V najbližšom salóne krásy som na prvý šup natrafila na hotový skvost, vzácnu perlu medzi pedikérkami. Hneď pri recepcii ma odchytila asi 150-kilová štyridsiatnička s hustou hrivou na platinovo odfarbených vlasov. „Vy ste objednávka na tretiu?“ Sotva som prikývla, a už ma vliekla do svojho zadného kumbálu. Pani Marienka bola naozaj skvelá. Pravdupovediac, nebola to najpríjemnejšia osoba na svete, no svojou prácou potlačila akékoľvek možné antipatie. Bola rýchla, precízna a úplne bezbolestná. I začala som k nej chodiť pravidelne… V ten osudný deň návšteva sprvu prebiehala štandardne: pani Marienka mi hneď skraja vynadala, že som v salóne dlho nebola, až potom napustila vodu a pustila sa do práce. Práve načala moju druhú nohu, keď ostrým skalpelom narazila na obzvlášť tuhú prekážku. Nebola z tých, čo sa len tak ľahko vzdávajú. S nevšedným pracovným nasadením z celej sily potiahla a – v tom momente sa jej pošmykla ruka. Zovretou päsťou si vrazila do vlastného tučnučkého brucha. Keď ju znovu zdvihla, zistila, že skalpel kamsi zmizol. Hoci nič necinklo, začala sa obzerať okolo seba. No ja som mala iný výhľad. Hneď som ho zbadala. Až po rúčku bol zaborený do jej ochrannej pneumatiky. Neveriaco som naň zízala a nedokázala z neho spustiť šokovaný zrak. Je až neuveriteľné, čo sa v polsekunde môže premlieť v ľudskom mozgu. Na ten veru nemá žiadny typ umelej inteligencie! Neviem, prečo mi okamžite napadlo, že ide o akýsi nepodarený samovražedný pokus o seppuku, pri ktorom podľa starodávneho japonského rituálu má po rozpáraní brucha hlavnému aktérovi jeho pomocník mečom zoťať hlavu. Meč som však nikde nevidela a tým pedikérskym náčiním by som jej krk pidlikala vari aj tri dni… Dvakrát som sa zhlboka nadýchla, aby som si prečistila hlavu a roztraseným prstom som ukázala na corpus delicti. „Má…má…máte ho v bruchu!“ Pani Marienka si oboma dlaňami priťapla bujné prsia na rebrá a konečne uvidela to, čo ja. A už sme na perleťovú rúčku neveriaco zízali obe. Začala som chrliť stručné pokyny: „Len si to nevyťahujte! Vôbec sa nehýbte! Hneď zavoláme sanitku!“ Myslíte, že poslúchla? Trt! Uchopila rúčku zabijackého nástroja a prudko ho zo seba vyšklbla. Z dovtedy malého červeného fliačika sa zaraz stala obrovská machuľa, ktorá sa ustavične rozširovala. A podľa grimasy som zistila, že až vtedy pani Marienka pocítila bolesť… Po odchode sanitky som sa pobrala k recepcii. Pani Miladka sa ma spýtala: „A stihla vás dorobiť?“ „Iba jednu nohu.“ „Tak dnes to máte zadarmo.“ „Nemôžem zaplatiť aspoň tú polovicu? To sem nechodí nikto jednonohý?“ „A viete, že nie? No brnknem nášmu itečkárovi, čo s tým…“ Odišla som bez zaplatenia. Polovičnú pedikúru nevedeli nablokovať… Pani Marienka mi zavolala už o dva dni. Ten nezmar proste nedokázal žiť bez toho nezdravého pracovného zápalu! Hneď pri príchode na mňa z recepcie žmurkla pani Miladka. „Už to funguje! A nielen na jednu nohu, ale aj na jednu ruku! Človek nikdy nevie, či sem raz niekto taký nezavíta, však?“

Práve si spokojne hoviem na pohovke a zhlboka dýcham. Mňa veru nijaký nezdravý pracovný zápal na kolená nedostane! A už vôbec nie do nemocnice… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…