olitat

Celý týždeň sa zámerne vyhýbam sledovaniu akýchkoľvek politických debát a „zasvätených“ komentárov. Nanajvýš nakuknem do obsahu teletextov a prečítam si len správy, ktoré ma zaujmú. No potom príde nedeľa – a som zase v tom. Keby som si nepozrela všetky tri známe diskusné relácie, mrzelo by ma, že nie som „in“. A keď si ich pozriem, mrzí ma, že som len tak naverímboha strácala čas, ktorý som mohla venovať čomusi oveľa dôležitejšiemu či užitočnejšiemu. Je to ako pobosorovaný uzavretý kruh, ktorý nie a nie preťať…

Na TA3 tentokrát zvolili typ mnohopočetnej skupiny diskutérov. Neveľmi ho obľubujem. Za tú krátku hodinku sa zúčastnení sotva nadýchnu a slova sa ujme niekto ďalší. Napokon nikto ani nedokončí myšlienočku. Našťastie pre mňa situáciu zachránil priamy prenos z 1. kola obrovského slalomu žien s účasťou našej žiarivej hviezdy Petry Vlhovej. Jej prvé miesto mi značne vylepšilo náladu, preto som sa s novou energiou vrhla doprostred druhej debaty na Jednotke, ktorá sa sprvu vyvíjala oveľa farbistejšie, než jej predchodkyňa. Účasť pána Pellegriniho mi zaručovala, že sa dozviem aj nejaké fakty a vypočujem si aj zopár relevantných argumentov. Ale to by tam nesmela byť aj naším celým národom milovaná trstina vo vetre ctihodná pani zo Žiliny! Samozrejme, diskusia sa veľmi rýchlo zvrtla na osočovanie, vyťahovanie údajných hriechov minulosti, vyratúvanie kto komu dal viac a zbytočné osobné posmešky. Dotyčná dáma sa neštítila ani používať výrazy ako „pre blaho občanov“ a „stáli sme spolu na barikádach“. Dojemné. Ústredná téma – utorkové vyslovovanie nedôvery vláde – takmer celkom zanikla v záplave jej ping-pongových smečov, ktoré však väčšinou končili v sieti. Okrem iného sa dala aj počuť, že vláda pani Radičovej bola najlepšou vládou, akú sme kedy mali a nebyť toho zlosyna Sulíka, mohli sme sa mať tááákto dobre! Vážne si všetci politici myslia, že každý občan tejto republiky trpí predčasnou demenciou? Pani Radičovú mám ako človeka veľmi rada, ale na vysokú politiku jednoducho nemala. Ja sama som ju najmenej päťkrát prichytila pri zásadných chybách či omyloch. Avšak skutočne ma dorazila až správa, že pán Mikuláš Dzurinda je už znovu v hre. Dovčera som informáciu o tom, že okolo seba opätovne zoskupuje staré politické štruktúry, nebrala celkom vážne. V kútiku duše som do poslednej chvíle dúfala, že do budúcich volieb sa na obzore zjaví nejaká úplne nová postava, aby zamiešala karty. Bol by to síce hazard, ako sa ukázalo nedávno, ale možno aj príjemné prekvápko. Avšak zaručene sa v mojich predstavách nezjavoval pán Dzurinda. Čo to v tých politikoch je? Vyhodíš dverami, vrátia sa oknom. A zas a znovu, stále dokolečka. Vraj aby mohli pracovať pre dobro celého národa! Pche… Z tretej – markizáckej – debaty som sa dozvedela akurát to, že sa už zas kupčí s hlasmi za a proti odvolaniu súčasnej vlády. A že temer všetci poslanci tipujú šance v pomere 50:50. Hlavne od zástupcov koalície to vyznieva dosť zvláštne. Asi nemajú priveľa sebavedomia. Ktovie, prečo. A kto má napokon všetko rozseknúť? Pán Borguľa. A kto je tomuto všetkému na vine? No predsa ten diabol v ľudskej koži Sulík! Som hráč telom aj dušou. Tuším poruším svoje vlastné pravidlo a to utorkové hlasovanie si pozriem. A potom príde nedeľa a ja znovu podľahnem zvedavosti. Či?! Z tých politických táranín ma rozbolela hlava. No hneď to prešlo, keď som si pozrela druhé kolo obrovského slalomu žien. Nuž, ani tá naša Dubovská sa vo svete nestratí …

Spomenula som si na jednu starú hádanku: „Vieš, prečo je pes šťastný?“ Správna odpoveď znie: „Lebo nevie, koľko má rokov.“ A ja dodávam: „A aj preto, že netuší, že existuje akési zvrátené panské huncútstvo, zvané politika…“ Ahoj!