olitat

Aj lekári sú len ľudia, nie bohovia zoslaní z bájneho Olympu. Sú takí, aj onakí. Mala som to šťastie, že som nikdy nepocítila potrebu vymeniť niektorého z mne pridelených za iného, či už podnikového alebo obvodného. No myslím si, že v niektorých prípadoch by mohli pre komfort pacienta urobiť oveľa viac, než doteraz. Nulová alebo minimálna investícia by ich vyšla lacno. A mohli by to urobiť aj sami od seba a nečakať na nejakú vyhlášku „zhora“, ktorá by im to priamo prikazovala…

Kto z nás chodí k lekárovi rád? Okrem chronických hypochondrov vari nikto. Ideme, keď musíme. Je to síce znesiteľný, ale predsa len stres. Potrebujeme pomoc a liečbu v upokojujúcom prostredí. A práve tam vidím veľké rezervy. Neraz som zažila, že akonáhle sa z ordinácie zubára ozval charakteristicý zvuk vŕtačky, slabšie povahy to vzdali a z čakárne zbabelo zdrhali. Jeho úplná eliminácia by však potrebovala úpravu ordinácie porovnateľnú s odhlučnením nahrávacieho štúdia. Iná situácia je však v ostatných ordináciách. Väčšina z nich má predsienku pre sestričku. Napriek tomu cez slabo odizolované dvere si tí, čo v čakárni sedia najbližšie k nim, vypočujú všeličo. Diskrétnosť intímnych výpovedí pacientov či dodržiavanie lekárskeho tajomstva? Zabudni! Nechtiac som si vypočula toľko rôznych kompletných anamnéz, že sa takmer aj zo mňa stala hypochondrička. Bežné, ale aj ťažšie diagnózy ma nieleže privádzali do stavu miernej depky, ale najmä mi nebolo príjemné, nakoľko hlboko som narúšala právo iného človeka na najintímnejšie súkromie každého z nás. Neskôr som sa sama darmo snažila vovnútri hovoriť pološeptom, keď pani doktorka takmer všetko po mne zopakovala v ostrej, prenikavej tónine. Najviac si pamätám spoveď postaršieho pána s problémami s prostatou. Dovolím si tvrdiť, že o nich viem viac ako hociktorý študent tretieho ročníka medicíny. A pritom by stačilo tak málo: odborne odhlučniť dvere… Každá skúsená žena zažila desiatky smutno-smiešnych príbehov z návštev u gynekológov. Tie moje prebiehajú vždy rovnako: keď vás sestrička konečne zavolá do vyzliekacej kabínky, prečítate si pokyny. Treba sa vyzuť a od pása nadol sa úplne odstrojiť, vrátane hornej bielizne. Som zvyknutá chodiť naboso, ale nie po ľadových dlaždiciach. S holým zadkom si nesadnem ani doma, nieto ešte v možnom infikovanom prostredí, takže tam zakaždým poskakujem ako postrelený zajac. To je vážne také zložité vybaviť ten priestor jednoduchou tepelne izolačnou podložkou a hocijakými lacnými šľapkami, nenáročnými na údržbu a dezinfekciu? V dnešných časoch plne rozvinutej drogistickej výroby? A diskrétnosť vyšetrenia? Znovu zabudni! Tomu, z čoho je tá malá kukaňa zhotovená, sa kedysi hovorilo „papundekel“. Čosi medzi tenučkou preglejkou a lisovanoým papierom. Navyše je pri strope voľná polmetrová medzera, cez ktorú počujete aj šuchot bieleho plášťa. A tak som opäť poctená výsadou nahliadať do osudových ochorení, ktorými trpia, celkom cudzích žien – od ekzémov cez chlamýdie, cysty, hrčky, vredy, tehotenstvá, až po syfilis… Špeciálnu kategóriu mojich výhrad voči zravotníckym zariadeniam patrí syndróm nečakaných návštev a otvorených dverí počas môjho vyšetrenia. Pravidelne sa akurát vtedy objaví dovozca obeda alebo odvoz našich vzoriek do laboratórií, ktoré obvykle zabezpečujú mladí muži. Neviem, kto z nás je vo väčších rozpakoch, len zakaždým dúfam, že pohľad na moje obnažené ja chlapcom nespôsobí trvalú psychickú traumu. A ak k tomu pridám aj fakt, že občas sa sestrička neunúva ani zavrieť dvere do čakárne s priamym výhľadom ostatných pacientov na dianie v ordinácii, tak to máte spočítané. Vonkoncom nie som prudérna, ale je obrovský rozdiel medzi tým, keď sa na kúpalisku dobrovoľne vyzlečiem do plaviek, alebo sa v čipkovanej spodnej bielizni nechám očumovať celkom cudzími ľuďmi… Či som proti takým čudným necitlivým móresom zdravotníckeho personálu niekedy protestovala? Nie, ani raz. Kto z nás by si rád pohneval pani doktorku? Sme predsa od nej celkom závislí a budeme ju potrebovať aj v budúcnosti. No v niektorých prípadoch by som jej počínanie smelo nazvala zneužitím moci nad zverenou osobou…

Keďže patríme k rovnakej rajónovej všeobecnej lekárke, pána s chorou prostatou stretávam na ulici pomerne často. Zakaždým rozpačito odvrátim zrak a veľmi dúfam, že on netuší, nakoľko som nazrela do najintímnejšej sféry jeho života. Obaja sme toho mohli byť ušetrení. Stačilo by viac empatie zo strany zdravotníkov. Niekde by pomohlo včasné zatváranie dverí či ich vybavenie jednoduchou protihlukovou úpravou, inokedy zas rôznych poslíčkov zúradovať v sesterni. Nešlo by o miliardové, ani miliónové investície. Niečo by nestálo nič, iné takmer nič. Drobnosti, ktoré by potešili. Chcelo by to len chvíľu sa dívať očami nás, pacientov, a trošku snahy! … Bye, bye!