olitat

Mám v sebe zabudovaný nejaký čudný medzivzťahový magnetizmus. Pokiaľ na pošte, v obchode či na zastávke mestskej hromadnej dopravy pocítite nutkavú potrebu na čosi sa spýtať, môžete si byť istí, že z tridsiatich prítomných oslovíte práve mňa. Neviem, čím to je, pretože poznám svoju tvár. V zamyslenom, ba až katatonickom stave pôsobí uzavreto, naduto, až odstrašujúco neprístupne. Ničím na seba neupozorňujem, stojím pokojne a tvárim sa nenápadne. Avšak to nestačí – zakaždým sa stanem terčom nezdravého záujmu. V takých chvíľach je jediným riešením rezkým krokom opustiť miesto činu…

Prvé príznaky zvláštneho daru vesmíru som zaregistrovala už v tínedžerskom veku. Avšak až v dospelosti sa prepracoval k úplnej dokonalosti. Milujem síce spoločnosť, ale iba takú, ktorú si sama vyberiem. Inak som klasický odľud bez potreby na počkanie sa bratať s neznámymi indivíduami. No oni nedajú a nedajú pokoj. Názorná ukážka problému z môjho posledného nákupu: na ruku som si natiahla mikroténové vrecko a do druhého si spokojne potichu počítala rožky, keď mi do ľavého ucha zaznel ženský hlas: „Pani, lepšie vám to pôjde v rukavici.“ Netuším, ako na to prišla, pretože som medzičasom zaregistrovala, ako jej už dva capli na zem. Neunúvala sa po ne zohnúť. Zdvihla som hlavu a razom zabudla, koľko som už narátala. Podotýkam, že okolo nádielky pečiva tancovalo šesť ľudí. Samozrejme, dobromyseľná usmievavá dáma musela svoju pozornosť venovať mne. „Ďakujem, ale ja som zvyknutá takto.“ „No ale vážne, tak to je šikovnejšie.“ Cez zuby som pretisla: „Ešte raz vďaka, ale naozaj netreba.“ „Alebo si vezmite tamtú vidlicu!“ Dovtedy pochechtávajúci sa mládenec z mojej druhej strany sa už naplno rozosmial. A to som už odhodila zábrany. „Pani susedka, buďte taká láskavá, a počítajte si svoje rožky a do mojich sa nestarajte!“ Schmatla som poloplné vrecko a urýchlene opustila bojisko. Nech si to moje pečivko zráta pokladníčka… Inokedy som zas mierila do práce. Bola som otrávená, na smrť unavená a na zblbnutie urečnená. Čakala ma už šiesta nočná dvanástka po sebe, nato jediný voľný deň a znovu ďalšia šestka, keďže polovica kolegov maródila. Z autobusovej zastávky som potrebovala prejsť cez širokú štvorprúdovú cestu. Podchod bol práve v rekonštrukcii a presunutý prechod pre chodcov zas príliš ďaleko. Keďže akurát bola nedeľa so slabou premávkou a skvelým rozhľadom, zvolila som najkratšiu cestu – „cross“. Práve som obojstranne skenovala situáciu, aby som neohrozila seba ani druhých, keď ma znovu oslovila neznáma žena. „Pani, a to smieme prejsť tadiaľto? Nemusíme po prechode?“ V duchu som otrávene prevrátila oči a šťavnato si zanadávala. Tá osoba nevyzerala na to, že by práve vyliezla z pralesa či jaskyne. Elementárne pravidlá musela poznať. „A je to bezpečné? Prečo ste ticho?“ A vtedy mi rupli nervy. Naozaj som bola príliš uťahaná. Mlčala som. Nebola som schopná reagovať na tie jej stupídne otázky. Konala som po svojom a totálne ignorovala jej prítomnosť. Cupkala za mnou a bez prestania drmolila. Náhle sa mi za chrbtom ozvala najhlúpejšia otázka zo všetkých: „Pani, vy ste hluchonemá?“ Bolo to ešte absurdnejšie, ako keď sa spáča opýtate, či spí… Tú dámu som bezpečne previedla cez cestu. No stihla som ešte zachytiť časť jej pokračujúceho breptania: „Ahoj, Kvetka! No predstav si, čo sa mi práve stalo! Tamtá pani v tej bielej blúzke je hluchonemá. No povedz, nie je to hotové nešťastie? Chúďa malé…“

Iná situácia nastáva, ak sa pre zmenu potrebujem na čosi spýtať ja. Zaručene sa okolo mňa rozpúta hotové peklo. Napríklad, ak nedosiahnem na najvyšší regál. Raz som poprosila vysokého pána: „Prosím vás, mohli by ste mi podať tamtie modré vrecia na odpadky?“ Muž sa ako pravý gentleman ujal zverenej úlohy, keď k nám odrazu pristúpil druhý pomocník. „Pani nechce tie, ale tie vedľa.“ „Jasne si priala tie šesťdesiatlitrové,“ zaznela odpoveď. „Ale čoby, chce tie štyridsiatky!“ A už boli v sebe. Úplne si ma prestali všímať, a pritom sa ma stačilo opýtať. Akonáhle sa začali akože „chlapsky“ štuchať, nenápadne som sa vytratila. Domov som prišla bez vriec… Inokedy som sa zas potrebovala dostať zo Suchého mýta na Patrónku a nebola som si istá, ktorou linkou. Vývesky s grafikonmi boli úplne zničené, preto som sa opätovne musela prihovoriť najbližšiemu spoluobčanovi. „Prepáčte, že obťažujem, ale nemohli by ste mi poradiť, koľkátka ide na Patrónku?“ „Jasné. Dvestodvanástka.“ V momente sa do debaty zamiešal ďalší hlas: „Ale nie, bude jednoduchšie, keď si prejdete hentam, kúsok za roh. Odtiaľ ide dvestodvadsiatka.“ Samozrejme, ihneď sa musel ozvať aj tretí. „Čo ste sa sa zbláznili? Dvestodvadsiatka vôbec na Patrónku nejde!“ „Jasné, že ide!“ „Kamoš, to sa teda veľmi mýliš, pretože…“ A už aj do seba začali strkať. Nezvládla som to: naskočila som do prvého trolejbusu, ktorý zabrzdil na zastávke práve včas, aby som nemusela byť svedkom aj pästného, nielen slovného súboja. Na počudovanie som sa na Patrónku dostala, i keď veľkou okľukou. A tí moji radcovia? Predpokladám, že sa na tej zastávke škriepia doteraz…

Podobných príhod som vo svojom živote prekonala na tisícky. Nečudo, že z času na čas sa uchyľujem aj k nečistým praktikám ich zvládania. Síce ma mrzí, že sa niekedy neoprávnene priradím k hendikepovanej komunite, no inak to nejde. Nikto predsa netúži po tom, aby som na zemi nechtiac iba svojou prítomnosťou rozpútala hotový celosvetový Armageddon! … Szia!