olitat

Začalo to banálnym prechladnutím, ktoré sa zvrhlo na ťažký zápal močových ciest a reprodukčných ženských orgánov. A tak som sa odrazu v sprievode tatka ocitla v sanitke smerujúcej do nemocnice. Po príchode nás saniťáci dobromyseľne ohlásili na gynekologickom oddelení, usadili nás na drevenú lavicu v hale pred zamknutými dverami, s úsmevom a prianím skorého uzdravenia zamávali a potichu sa vyparili. Boli dve hodiny v noci…

Cítila som sa tak zle, že som myslela, že to bude môj koniec. Už neviem, ako dlho sme tam čakali, keď sa mi náhle natoľko zakrútila hlava, že som musela preklopiť trup a z tatkových kolien si urobiť provizórny vankúšik. Nohy síce zostali na zemi, ale už som takmer nevnímala ani tie. Pomaly som upadala do bezvedomia, keď sa kdesi v priestore ozval škrekľavý, až nenávistný ženský hlas: „To si nemôžete sadnúť slušne?!“ Zaregistrovala som dáku bielu osamelú šmuhu v priestore a tatkovu nezreteľnú odpoveď. Ešte som sa stačila v duchu spokojne pousmiať. Keby šlo o muža, môj ochranca by neváhal ani sekundu a okamžite by zaútočil. No voči ženám sa zásadne choval ako pravý gentleman. Ale to som už nebola schopná sledovať slovnú prestrelku – moje vedomie sa vrútilo do tmy… Na príjem sme dorazili o druhej v noci. Hoci som bola jediná nová pacientka, prvé vyšetrenie sa konalo až o siedmej ráno – po vystriedaní smien. Ledva som vládala stáť na nohách. Po dvere ma prakticky odniesol tatko, do ordinácie ma museli podopierať dve sestričky. Akonáhle som sa zrútila na vyšetrovacie lôžko, znovu som stratila vedomie. Striedavo som sa preberala a opäť potichučky zomierala. Akurát dosť na to, aby som začula zúrivú poznámku pani doktorky: „A to ju tam nechali 5 hodín ležať?“ Keby aspoň ležať…! Veľa si z toho vyšetrenia nepamätám. Umiestnili ma do dvojposteľovej izby, zabodli infúznu ihlu a so šomraním, že by som patrila na celkom iné oddelenie, no ale čo už, keď nikde inde nie je voľné miesto, ma napokon nechali osamote. Konečne som sa mohla bez zábran poddať slabosti a dobrovoľne sa porúčať do slastnej náruče ťažkej kómy… Sama som bola milo prekvapená, keď som sa niekedy popoludní prebrala a zistila, že som stále nažive. Ten ekrazit, čo mi medzičasom pumpovali do žíl, ma vzkriesil natoľko, že už navečer som nenápadne vysondovala, kam si môžem ísť pofajčiť. Moja spolubývajúca bola mladučká tínedžerka. Veľmi tichý typ, len mi prekážal ustavičný prúd jej návštevníkov. Či cez deň, či počas hlbokej noci. Ani sestrička, ktorá mi práve do holého zadku pichala injekciu, sa voči takým čudným móresom neohradila. Jucka bola zrejme nejakým protežovaným VIP-pacientom. Z úsečných poznámok som vyrozumela, že podstupuje umelé prerušenie tehotenstva. Po dvoch dňoch zmizla z môjho života. Neskôr som ju nahlas poľutovala. Sestrička sa ironicky rozosmiala. „Ále, na našu Juditku šetrite súcitom. Veď tá tu bola už po štvrtýkrát!“ Doslova mi tým vyrazila dych a už radšej bez ďalších slov som sa nechala presťahovať do inej, šesťposteľovej izby. Nebola to šťastná voľba. Evidentne som tam nepatrila, pretože všetky ostatné pacientky mali čosi spoločné s materstvom. Dve boli po pôrode – tým nosili detičky na kŕmenie. Tretia vôbec nekomunikovala – porodila dvojičky, z ktorých jedno zomrelo po troch hodinách, druhé po troch dňoch. Štvrtá dáma čakala na potrat zo zdravotných dôvodov a piata mala povinne ležať z dôvodu rizikového tehotenstva: zostávali jej ešte dva mesiace do termínu… Nečudo, že v takom komplikovane depresívnom prostredí som to dlho nemohla vydržať. Po piatich dňoch pobytu v štátnom zariadení som sa „na podpis“ pobrala domov… Trošku som nasala upokojujúcu rodinnú atmosféru, avšak ešte ma čakali povinné kontroly u môjho ambulantného ošetrujúceho gynekológa. Ako študentka som patrila na Kramáre. Pán doktor bol veľký fešák, no hneď po vylezení na „kozu“ ma zostra sfúkol, že odchodom z nemocnice som prerušila liečbu. Až potom sa sústredil na podstatu veci. Trošku sa vo mne pošťúral a do minúty začal radostne híkať nad tým, ako krááásne sa tie moje obnažené genitálie hoja. A vtedy to prepuklo. Od samej radosti vbehol do susednej ordinácie a privolal ďalších dvoch kolegov, aby sa aj oni mohli pokochať tým zázrakom. A potom vošli šiesti mladučkí medici… Myslela som, že sa od hanby prepadnem pod zem. Aj tá najmenšia myšacia diera, do ktorej by som najradšej zaliezla, by mi v tom okamihu pripadala príliš veľká! Viete si to predstaviť? Deväť mužov si bez môjho súhlasu či aspoň varovania vopred naraz obzeralo moje odhalené najintímnejšie partie. Nebolo to fér. Cítila som sa ako dáky neživý predmet, dýchajúci kus mäsa visiaci vo výklade na háku, novodobá otrokyňa bez nároku na uplatnenie vlastnej vôle či emócií. Nikomu neprajem podobný zážitok. Jednoducho – bol to hnus!

Po tejto otrasnej skúsenosti absolútneho poníženia ľudskej bytosti som sa zaprisahala, že také niečo už nikdy nikomu nedovolím. Ani tatkovi, ani svojmu vtedajšiemu priateľovi som sa nezdôverila s detailami prehliadky. Pri ich výbušnej povahe a silno vyvinutých ochranárskych inštinktoch by to pre pána doktora nedopadlo dobre. No z rozhovorov „medzi nami dievčatami“ som sa dozvedela, že v niektorých zdravotníckych zariadeniach ide o pomerne bežnú prax. Vraj som ešte dopadla dobre. K jednej dáme prišla na obzerance hotová procesia – 12 medikov, napospol z krajín z tretieho sveta. Ja naozaj chápem, že niekde a na niekom sa učiť musia, ale to je taký problém vypýtať si od nás prípadný súhlas? Som si istá, že by sa našli ženy, ktoré by s tým nerobili okolky. Či už rodené exhibicionistky, vyznávačky prírodného nudizmu alebo skúsené, odolné ženy bez zbytočnej precitlivenosti by sa možno aj rady dali nahovoriť na podobné šialenstvo. Dnes by som to riešila celkom inak. Prirazila by som kolienka k sebe, milého pána doktora poslala do čerta, možno aj dobre zamierila štedrý pľuvanec a hrdo by som odkráčala. Alebo by som zvolila vtipnejší variant na spôsob: ukážem, ak najprv ukážete vy mne. Ktovie, či by s hanbou nevycúvali, keby aj im prievan ofukoval holé zadky a scvrknuté vtáčiky! Mňa by to zaručene príjemne rozptýlilo natoľko, že by som úplne zabudla na vlastnú nahotu a bezmocnosť…

Na záver len krátka poznámka: tým, že som predčasne odišla z nemocnice a nevedomky prerušila liečbu, vyhla som sa smrtiacej guľke. Ten antibiotický ekrazit, ktorý ma tak rýchlo zázračne vyliečil, bol do pol roka stiahnutý z obehu kvôli možným ťažkým následkom po jeho užívaní. Celý náš život pozostáva aj z náhod a omylov. Vďaka tým mojim mi nesčerneli zuby, nevypadali vlasy, ani neodišla pečeň, ľadviny či pankreas…… Dámy, nedajme sa! Howgh!