olitat

„Masérka“. Sedí oproti mne. Nie, nie je vymyslená. Je živá. Skutočná. Mladá, svieža, veselá a krásna. Mlčky na ňu hľadím a v hlave mi víria milióny otázok. Táto pôvabná dievčina sa rozhodla, že mi ich zodpovie. Všetky. Otvorene. Bez ostychu či pretvárky. Popíjame kávu a obe sa podvedome chystáme na ťažký zápas. Zápas s pamäťou. Nebude jednoduché usporiadať útržky spomienok do jednoliateho, logicky plynúceho príbehu. Bude to náročná práca, ale už dopredu viem, že jej výsledok bude stáť za to. Za tú trošku našej námahy. V tom príbehu sa totiž ukrýva poznanie, poučenie i výstražné varovanie zároveň.

Každý ľudský osud sa uberá krivolakými cestičkami zmiešaniny našej genetickej výbavy, výchovy, cieľavedomých plánov a dobrých predsavzatí, náhodných zvratov i obyčajných človečenských chýb. Aj ten najbanálnejší, naoko hladko plynúci život je plný románových čriepkov – stačí ich poskladať. Mimochodom – najprv bol život, až potom prvý napísaný príbeh.

Prostitútka. Sedí oproti mne. Má dvadsať rokov a tvár dieťaťa. Jej postava pripomína stelesnenie všetkých, aj tých najtajnejších mužských erotických túžob. Už viem, že meria stosedemdesiatšesť centimetrov. Vyzývavo žensky zaoblené telo už samo zvádza k hriechu. Akoby nikde nekončiace nohy, subtílne kotníky, bezchybne klenuté lýtka, pevné, široké stehná, štíhlučký pás, bujné poprsie. Snedý južanský typ. Polodlhé, rovné gaštanové vlasy. Temnozelené úprimné oči. Žiaľ, slová na toľký pôvab nestačia. Ten je treba vidieť, aby každý pochopil, že sa pred ním dákym zázrakom vynorila bájna starogrécka bohyňa krásy a lásky. Afrodita. Robí „masérku“ v bratislavskom masážnom salóne. Vrhnem na ňu posledný, žensky zvedavý, kradmý pohľad. Zapínam diktafón…

Veľmi dobre si uvedomujem, že oproti mne nesedí nijaká bohyňa. Ani nehmotná, efemérna víla, ktorá sa mi čochvíľa rozplynie priamo pred očami. A už vôbec to nie je samotná Afrodita. Najvýstižnejším výrazom by vari ešte mohlo byť – kňažka lásky.

Dvadsaťročná Bratislavčanka, ktorá mala pohlavný styk s viac než piatimi tisíckami mužov.

Mladé dievča, ktoré ľúbi čokoládu a sex.

Volá sa Žaneta…

„Volám sa Žaneta. Narodila som sa v Bratislave. Pred dvoma mesiacmi som mala dvadsať rokov. O tri dni to budú presne tri mesiace, čo pracujem tu, v masážnom salóne. Je to môj prvý riadny flek. Dovtedy som nikdy nikde nebola riadne zamestnaná. Až teraz.

Vychovával ma otec a babička, jeho mama. Moja mama nebola dobrá. Odišla od nás, keď som bola ešte celkom maličká. Ani neviem, kedy to bolo. Ja si to nepamätám. Iba čo mi vravel otec a babička. Pre mňa to bolo celkom normálka, že k nám mama chodila len na návštevy. Vždy mi priniesla nejaké darčeky a tak. Zdržala sa hodinu, dve, tri, a potom zase zmizla. Robila predavačku. Otec bol murárom. Ale to bolo už pred rokmi. Teraz nikde nerobí. Už dlho.

Vždy sme mali veľa peňazí. Obidve otcove sestry, babičkine dcéry, sa pobrali do Švajčiarska. Jedna bola barmanka, druhá čašníčka. V nóbl pražských hoteloch. Tam sa aj ako celkom mladé kočky zoznámili so svojimi manželmi. Boli to ťažkí pracháči. Aj sú. Obaja. Milionári. Možno multimilionári. Keď tam tety odišli, začali babičke posielať peniaze. Strašne veľa peňazí. Normálne cez banku. Takže o financie u nás nikdy nebola núdza. Mali sme vlastný rodinný dom a ešte jeden veľký byt v paneláku.

Škola ma veľmi nebavila. Nikdy. Hneď prvú triedu som musela robiť na dvakrát, takže som do školy chodila o rok dlhšie. Po tej prvej som už viac nerachla. Na vysvedčku som pravidelne mávala štvorky. Samé štvorky. Odhora až dolu. Okrem chovania. Ale vo vyšších triedach som ani z toho nemávala jednotku. Učiť sa mi nechcelo. Nikdy som pri tom nevydržala, aj keď sa tato hneval. Učitelia vraveli, že som nezvládnuteľná. To tá moja j*bnutá hlava. Neviem, čím to je. Som úplne v pohode a zrazu to na mňa príde. Z ničoho nič. Dostanem hysák. Niekedy ešte aj teraz. Lenže dnes to je už trochu iné. Už pri tom nerobím také sprostosti. Vtedy keď ma to pochytilo, začala som vrieskať a plakať, aj som sa hodila o zem a tak. Čo si pamätám, väčšinou bez príčiny. Len tak. Alebo sa mi iba niečo znepáčilo. Alebo niekto. A už to bolo. Hocikedy aj v škole. Aj cez vyučovanie. Dostala som strašnú zlosť a už to išlo. Keď mi niekto niečo vyviedol. Najprv som ho zbila, potom som dostala hysák. Niekedy zas naopak z ľútosti…

Spolužiakov som nemala rada. Ani som tam nemala kamošov. Všetci kamoši a kamošky boli od nás z okolia. Tam, čo sme bývali. Zo susedných domov a blokov. Boli sme taká veľká partia. Odmalička.

Na tie svoje hysáky som sa aj normálne liečila. V nemocnici som s tým nikdy nebola. Alebo v dajakom blázinci. Keď som mala deväť rokov, tak ma tato zobral k doktorke. Bola to taká dobrá stará pani. Furt sa na mňa usmievala. Tuším sa tomu hovorí pedopsychiatrička. Ak som to nepoplietla. Cudzie výrazy mi moc nejdú. Tato ma k nej vodieval dvakrát do týždňa. Na začiatku. Bolo to celkom fajn. Rozprávali sme sa, niekedy som aj kreslila. Iba také čarbanice. Alebo som mala niečo poskladať. Tá doktorka naozaj nebola zlá. Bola taká pokojná, milá, že pri nej som aj ja bola pokojná a milá. Potom to už bolo trochu lepšie. Ale nie úplne. Tie hysáky som už nemávala tak často, ale niekedy áno. Tri roky som na to brala nejaké tabletky. Pravidelne. Potom už nie. Nikdy. Ani som už viac nebola u nijakého lekára na hlavu. Po tých troch rokoch som už akože bola v poriadku. Raz som počula, ako sa tá pani doktorka rozprávala s otcom. Vraj preto mám j*bnutú hlavu, že som z neúplnej rodiny. Z rozvrátenej rodiny, či ako sa tomu nadáva. Ja neviem. Mama mi síce občas chýbala, ale zas nie až tak. Bola som zvyknutá, že chodieva iba na návštevy. Odjakživa som vedela, že ju mám, ibaže nie stále. Kopa deciek nemala otca alebo aj mamu. Ja som mala tata a babičku. Súrodencov nie. Som jedináčik. Naši viac nestihli. Rozišli sa, ale dodnes nerozviedli. Tato mal potom vždy nejakú frajerku. Každý týždeň inú. Ale domov ich nevodil. Aj teraz je ešte veľký fešák. Na ktorú ženskú žmurkol, tú dostal. O mame neviem, kde, s kým a ako žila… V triede som vždy bola najvyššia. Od prvej do poslednej. To mám po otcovi. On je taký vysoký. Mama nemá ani meter päťdesiat. Aj tmavšia som po otcovi.

V škole bola fakt otrava. Učitelia ma nemali radi. Ani spolužiaci. A ja ich tiež nie. Niekedy sa tam ale dalo vydržať. Najradšej som mala matematiku a chémiu. Vtedy som ani nevyrušovala, len sedela a počúvala. Aj ostatným som hovorila, aby boli ticho. Neviem, prečo. Niežeby som z toho niečo vedela, ale veľmi ma to bavilo, hoci aj z tých predmetov som nakoniec vždy mala štvorky. A ešte ma strašne bavil dejepis. Mali sme takú senzi učku, čo to vedela úžasne zaujímavo podať. Všetky tie staré príbehy a tak. Potom ma ešte bavil telocvik a hudobka, pretože sa tam nič nerobilo… V škole sme mali všelijaké krúžky, ale ja som na ne nechodila. Iba občas do školskej knižnice. Poobede. Hrala tam moderná hudba, boli tam počítače a video. Decká sa tam chodievali hrávať. Ja iba niekedy. Mne celkom stačilo, že som tam sedela. Počúvali sme dobrú muziku a rozprávali sme sa.

Nikdy som pravidelne nešportovala. Nikto ma tam nezavolal. Ani na basket alebo volejbal. Aj keď som bola taká dlhá. Učitelia mali so mnou stále dáke starosti, to asi preto. Kvôli tým hysákom. Ani plávať som sa nenaučila. S triedou sme na plaváreň chodievali tri razy do týždňa a nič. Ani neskôr všelijakým kamošom sa nepodarilo naučiť ma to. A koľkí sa snažili! Dodnes neviem plávať. Veľmi sa bojím hlbokej vody. Raz to snáď prekonám. Chcela by som sa to naučiť. Je to trápne, že neviem. Dospelá Blaváčka. Veľmi by som chcela…

Všetok svoj voľný čas som trávila vonku. V partii. Bolo nám spolu fajn. Mali sme tam ihrisko a vo dvoroch také malé parčíky. Niekoľko stromov, pár lavičiek. Tam sme sa stretávali. Najradšej zo všetkého som hrávala vybíjanú. Išlo mi to… V partii boli všelijaké decká. Od celkom malých až po skoro dospelých. Jasnačka, rovesníci sa držali najviac pospolu. Nemali sme klubovňu, ani žiadny voľný byt, pivnicu alebo niečo. Schádzali sme sa tam, kde sa práve dalo. Keď bolo pekne, tak vonku, inokedy u niekoho z nás doma. Keď som už bola väčšia, obvykle u nás. Bol to veľký dom. To som už aj dosť často blicovala…..“ POKRAČOVANIE NABUDÚCE.