olitat

Výňatok z autentického rozhovoru:

olitat: „Otec alebo babička nemali nič proti tomu, že sa vaša partia schádzala vo vašom dome?“ Žaneta: „Nie. Otec bol málokedy doma. Babička veľmi zle počula, takže koľkokrát ani nevedela, že sme tam – v mojej izbe alebo v obývačke. Ani dobre nevidela. Ona bola nevládna. A keď bol doma otec, išli sme niekam inam.“ „Babička bola nevládna?“ „Áno, stále ležala. Sotva urobila zopár krokov. Mala ťažkú cukrovku, niečo s tlakom a choré srdce. Aj sa jej veľmi zle dýchalo.“ „To znamená, že nie ona o teba, ale ty si sa starala o ňu?“ „Vždy mi povedala, čo mám urobiť, a tak som sa naučila variť, prať, aj upratovať. Dirigovala ma z postele. Keď som bola maličká, opatroval ju otec. Neskôr som sa to popri ňom naučila aj ja. Od takých piatich, šiestich rokov som už vedela, čo a ako. Poumývať ju, dohliadnuť, aby načas užila lieky, pripraviť prísne diétne jedlá, podkladať misu. Všetko, čo bolo treba.“ „Ako si to znášala?“ „Normálka. Mala som ju rada.“ „Ešte žije?“ „Nie. Zomrela pred dvoma rokmi. Mala šesťdesiatdeväť.“ „Spomínala si, že mama nebola dobrá. Čo si tým myslela?“ „Stále mala nejakých frajerov. Bola strašne na chlapov. Chcela sa len zabávať. Nestarala sa poriadne ani o domácnosť, ani o mňa. Hocikedy ma nechala doma samotnú. Aj keď som práve bola chorá. Otec zakaždým zúril, keď prišiel domov a našiel ma tam revať vo vysokých horúčkach. A mamy nikde. Stávalo sa to veľmi často. Pravidelne. Nakoniec to už otec nevydržal a vyhodil ju z domu. Mohla som mať asi jeden rok. Odvtedy sme žili sami.“ „Na chvíľu zmeňme tému. Si spokojná so svojím výzorom?““Aj áno, aj nie.““Existuje niečo, čo by si na svojom tele zmenila, keby si mohla?“ „Áno, toto tu. Bola by som radšej, keby som to nemala.““Nie je to vôbec vidieť. Iba keď na to upozorníš. Je to následok dajakého úrazu?““Keď som mala šesť mesiacov, spadla som do vrelej vody.“ „Ešte s niečím si nespokojná?“ „S prsiami.““Čo proti nim máš?“ „Sú priveľké.Radšej by som mala menšie. Také dvojky.“ „Prečo?“ „Takto si nemôžem obliecť hocičo. Čo je práve moderné. Ani nič vypasované. Také bambule. Stále hrozne trčia dopredu. Každého provokujú. Ide mi to na nervy.““Rozmýšľala si niekedy nad operáciou? Nad tým, že by si si ich dala chirurgicky zmenšiť?““Preboha, to nie! Takých vecí sa ja bojím. Až tak mi to zase neprekáža!“

„V jedenástich som vyzerala na pätnásť rokov. V dvanástich som mala štvorky prsia. Už vtedy po mne hocikde na ulici vypiskovali starí chlapi. Tuším každý ma chcel pretiahnuť. Alebo sa so mnou aspoň pomaznať. Už vtedy. Cítila som to. Sexualitu, ktorá zo mňa vyžarovala… Jasné, že vtedy dávno som ešte nevedela, čo to je a čím to je, že v chalanoch vzbudzujem nutkanie ustavične sa ma dotýkať. To si trochu viem vysvetliť až dnes. Hoci som nad tým nikdy nerozmýšľala. Bolo to proste tak a hotovo. Odjakživa. Ostatné dievčatá z partie boli také isté. Telesne predčasne vyspelé. Preto sa to tam trochu strácalo. V triede bol ten rozdiel omnoho viac vidieť.

Po nevinných detských zábavkách na ihrisku prišli časy dospievania. Začali sme žúrovať. A keď sme už raz začali, žúrovalo sa temer každý večer. Trocha alkoholu, sem-tam dáka cigareta, nejaký ľahký fet, stereo na plné pecky, prvé oblizovačky a hladkanie v tmavých kútoch. Taká normálna partia. Nikdy sme nemali nič s policajtmi. Najviac ak sme v obchode čosi potiahli. Čokoládu alebo kokosové tyčinky. Nič väčšie. Niežeby sme na to nemali peniaze, ale len tak pre zábavu, vzrušenie , alebo kvôli stávke. Neboli sme úplní grázli. Nijakí kriminálnici. Napríklad okrem príležitostného čuchania nejakého obyčajného, každému bežne dostupného svinstva z drogišky sa v partii nebrali drogy. Mne dokonca nechutilo ani to. Iba tak trochu a iba občas. Chceli sme len vyskúšať, aké to je. Nič viac. Všetko iba vyskúšať. Samozrejme, normálne cigy sme konzumovali na kilá. Naplno fajčím od dvanástich rokov. Pravidelne. Tak, že som si ich už sama kupovala v trafike a nečakala som, kedy ma niekto ponúkne…

Život v partii mi úžasne vyhovoval. Jednoducho som potrebovala mať kopu ľudí okolo seba. Stále. A trvá to dodnes. Ježíši, ja fakt nemôžem byť ani chvíľku sama. Vždy musím byť s niekým. S kýmkoľvek. Keď som sama, idem sa zblázniť. Úplne zhysačím. To robí tá moja j*bnutá hlava. Som príšerná nerváčka a keď som sama, je to tisíckrát horšie.

Prvú menštruáciu som dostala v trinástich rokoch. Dva mesiace nato som prišla o panenstvo…..“ POKRAČOVANIE NABUDÚCE.