olitat

Neznášam čakanie akéhokoľvek druhu. Som skôr aktívny typ – ak nie vždy fyzicky, tak aspoň mentálne. A v poslednom čase mám pocit, že väčšina radových občanov sa chtiac-nechtiac musela prepnúť do vyčkávacieho módu. Okrem drobností momentálne nemôžeme nijako ovplyvniť dianie ani na domácej, a už vonkoncom nie na medzinárodnej scéne. Čakáme na vývoj na Ukrajine, čakáme na referendum, čakáme na voľby, na parciálne dohody, čakáme, čakáme, čakáme… Proste čakáme, kedy aj my budeme môcť zasiahnuť a trebárs svojím hlasom prispieť do rozbehnutého deja. A čo sa z tej našej „čakačky“ zrodilo? Bohapusté rozpitvávanie každého vyrieknutého slova či nevinnej vetičky. Ráno sa čosi vraj dohodlo? Večer sa to dementuje. Znovu je do čoho rýpať. Ustavične vidím tie isté tváre, počúvam tie isté frázy, klamstvá, vytáčky. Kecy, kecy, samé kecy…Stále dokolečka, dokola. Niekomu to vyhovuje, no mne nie. Odrazu som si začala pripadať ako ten neborák havino, ktorý sa naháňa za vlastným chvostom. Nevyhnutne som potrebovala prehodiť výhybku, sčeriť hladinu zapáchajúcej stojatej vody. Preto som oprášila spomienky a spustila sériu „Žaneta“…

Tento skromný príspevok patrí skôr do debaty k blogu, no kvôli kapacite som zvolila túto formu. Je venovaná hlavne mojim oponentom: zarytým puritánom, falošným moralistom a farizejom každého druhu, ktorí v svojej zaslepenosti absolútne nepochopili obsah a účel zverejnenia životných osudov jednej mladej dievčiny. Niekto to nazval porno-literatúrou, iný zas perverznosťou. Naozaj nič nepochopili. Prípadní netrpezliví čitatelia mi spočiatku mierne vytýkali rozvláčnosť deja. No ja som považovala za dôležité vysvetliť, čím to všetko začalo. Obnažiť korene, dať nahliadnuť do zákulisia. Problém sám od seba nezmizne len preto, že pred ním budeme zatvárať oči. Gordický uzol pretne iba ostrá sekera. Je dôležité zaťať, hoci by mala byť preliata aj krv. Žanetin príbeh naozaj nie je o vyžívaní sa v „nechutnostiach“, ale poctivo spísaný profil jedného človeka s ťažkými sociálnymi aspektami. Príčiny a následky…

Podaktorí ľudia nečítajú pozorne. Keby áno, tak by si zaručene všimli prostredie, v akom Žaneta vyrastala. Otec – frajerkár. Pravdepodobne sa aj snažil, ale jeho obmedzené schopnosti ho nepredurčili na úspešnú výchovu jedinej dcéry. Nezodpovedná matka, ktorá celkom malinké dieťa nechávala bez dozoru. Osamelé, v tme, nenakŕmené, neobriadené, často choré a dlhé hodiny plačúce. Iste, Žaneta si to nepamätá, no v podvedomí má tieto informácie zapísané. Možno preto tak bytostne neznáša samotu?! A čo tá jazva? V šiestich mesiacoch spadla do vrelej vody! Ako sa nemohúce mimino môže ocitnúť vo vriacej vode? Neutrpela práve vtedy trvalú doživotnú traumu? Mohli z toho vyplývať tie jej záchvaty? Organizmus nezabúda na prežité utrpenie! Žaneta sa už ako šesťročná dokázala postarať o nevládnu babku. Nikdy nebola na dovolenke, v prírode, ani na prázdninách, v múzeu, kine či bábkovom divadle. Aké to asi bolo detstvo? Čo my považujeme za minimálny štandard, jej bolo odopreté. Tatko sa snažil a odviedol ju k pani pedopsychiatričke. Aj vám sa zdá, že diagnóza „dieťa pochádza z rozvrátenej rodiny“ je viac než povrchná? Mne veru áno. A čo učitelia? Prečo sa nepokúsili do problému zainteresovať sociálnych pracovníkov? Ako to, že nevyskúšali preradenie Žanety do špeciálnej triedy či školy, ktoré v tých časoch už v Bratislave úspešne fungovali? Namiesto toho sa od nej odvrátili. To nevinné dieťa zavrhli – trúfam si povedať, že až odkopli. „Nóbl“ tety sa tiež nevyznamenali. Snažili sa zasiahnuť, až keď už bolo neskoro. Dobre vedeli, aká je v tej rodine situácia, no zmohli sa len na trvalý prísun peňazí. Prečo svoju neterku nezahrnuli láskou a starostlivosťou včas, keď to najviac potrebovala? Po ničom inom netúžila…

Podľa mnohých vedeckých štúdií je hypersexualita mentálne ochorenie, nie organické. Je dokonca liečiteľná, no príčiny vzniku nie sú objasnené. Myslím, že v Žanetinom prípade sa zrazilo viacero dôvodov jej prepuknutia, ale za najdôležitejšie považujem strach zo samoty, z odvrhnutia a tvrdohlavá snaha aspoň na chvíľočku ochutnať dotyk lásky, i keď nie tej ozajstnej…

Viete čo mňa zaujalo na Žanete najviac? Možno to vyznie čudne, ale bola to jej prirodzená zvedavosť. Počas preverovania si jej všeobecných /ne/vedomostí som si všimla, že ak na nejakú otázku nepoznala odpoveď, okamžite zakontrovala protiotázkou. Doslova dychtila po poznaní a dožadovala sa správneho riešenia každej hádanky. Jeden z vnímavých prispievateľov do debaty ju výstižne nazval „neriadená strela bez určených mantinelov“. Ja som v nej nevidela pouličnú prostitútku, opovrhnutiahodné indivíduum, odpad spoločnosti, ani zatratenca z pekla, ale iba úbohé dieťa uväznené v tele bohyne….. A kritikom, ktorí ani po tomto mojom siahodlhom traktáte nič nepochopili, a naďalej si budú húsť tie svoje moralistické poučky, niet pomoci. Sú to hlúpi, obmedzení, zlí, povrchní a falošní ľudia. Howgh! POKRAČOVANIE – už bez ďalších vysvetľujúcich vsuviek – NABUDÚCE.