olitat

A Žanetin príbeh pokračuje presne tam, kde /zatiaľ/ skončil: na bočnej pražskej ulici…

„Nestihla som si ani zapáliť a už tu bol ďalší zákazník. Znovu si vybral mňa. Tento požadoval rozšírené služby. Zapýtala som si 1500 a on súhlasil. Asi by dal aj viac. On aj iní. Nastúpila som do auta a vyhovela mu. Opäť som použila kondóm. Bez neho som nikdy so zákazníkom nešla. Zásadne.Ani raz sa mi nestalo, že by som to riskla bez ochrany. Naozaj, ani jediný raz. S chlapcami, s ktorými som randila, ktorých som ľúbila, áno. Tam to zas bolo naopak. S tými vždy bez gumy. Ale s tými, s ktorými som šla za peniaze, nikdy…

V ten prvý večer som mohla mať takých desať klientov. Najviac zo všetkých dievčat. V jednom kuse som sa otáčala. Krátka, stručná dohoda, šup sem – šup tam, obojstranná úprava zovňajšku, platba na ruku, strohá rozlúčka a zas nazad na svoj pľac na chodníku. A takto stále dokola. V jednom ťahu. Ani dnes, po toľkých rokoch sa nemienim hrať na nejakú netýkavku. Nerobila som to iba pre peniaze. Aj, no nie iba. Páčilo sa mi to. Veľmi. Bola to psina. Akoby som bola niekto iný. Cudzinka v cudzom meste, medzi cudzími ľuďmi, v cudzej koži. Najlepšie na tom bolo, že som to robila z vlastnej vôle. Slobodne, bez nátlaku a s pocitom, že s tým môžem kedykoľvek seknúť a vrátiť sa domov. Keby ma to náhodou prestalo baviť… Po dlhej ceste a prebdenej predošlej noci sme všetky štyri boli strašne unavené. Myslím, že to bola Linda, ktorá navrhla, aby sme pre dnešok skončili. Súhlasili sme. Bolo niečo okolo jednej v noci, čo znamená, že sme makali asi tri hodiny. V taške mi šušťala kopa bankoviek. Všelijakých. České koruny, eurá, aj dáke doláre. Všetko dohromady po zbežnom hrubom prepočte to mohlo byť tak asi 400 eur. Plus mínus nejaká tá päťdesiatka. Bol to slušný zárobok. Moje prvé zarobené peniaze. Je to smiešne, ale vtedy som za to bola na seba hrdá. Vlastne som aj dnes. Čo sa budem pretvarovať, robiť sa lepšou, než naozaj som.

S kamoškami sme chytili dva taxíky a odviezli sa „domov“, nazad k Alici. Po ničom inom som už netúžila, len sa osprchovať a zaľahnúť. Zdalo sa mi, že po tej náročnej zaberačke budem spať prinajmenšom dva nasledujúce dni. Veď sme boli už aspoň štyridsať hodín na nohách. K Alici sme dorazili okolo štvrť na dve. Hoci sme mali kľúče od brány aj bytu a napriek pokročilej nočnej hodine na nás čakala. Aj jej muž Oto. Privítali nás ako ustarostení rodičia svoje stratené dcéry alebo čo. S úsmevom, nachystanou perfektnou teplou večerou a s vychladenou vodkou s grepovým džúsom. Tú kombináciu som vtedy mala najradšej. Ešte predtým, než sme šli jesť, som mala dva mixy v sebe. Ohromne ma to osviežilo… Myslím, že vďaka nám sa Alici oživili spomienky na časy, keď aj ona šliapala chodník. Preto sa o tom chcela s nami aspoň porozprávať. A asi sa aj po takom búrlivom živote, aký kedysi s Otom viedli, spolu dosť nudili. Možno Oto aj potichu špekuloval, žeby nám v budúcnosti mohol robiť pasáka. Neviem, možné to je. Jedným slovom – malý, veselý večierok im obom prišiel vhod. Bolo nám fajn. Lenivo sme posedávali v obývačke, popíjali ľadové pitivo a pri stlmenom svetle sme sa rozprávali. Len tak – o ničom. Ako beží život. Päť báb a jeden chlap…

Zakrátko však na mňa znovu padla hrozná únava. Nechcela som, aby to vyzeralo nezdvorilo, ale v duchu som sa rozhodla, že Alicu o tú večeru, čo ešte stále len neodolateľne rozvoniavala v celom byte, normálka poprosím. Aby som jej dopriala ešte nejaký čas, aby na to prišla aj sama, že nám už škvŕka v žalúdkoch, šla som sa ešte vycikať. Po návrate do obývačky som utrpela menší šok. Situácia sa radikálne zmenila. Namiesto priateľskej pohodičky – hysterický záchvat pani domácej! Alica ziapala ako divá. Na Ota, aj na kočky. Keď som sa vo dverách zjavila ja, všetku svoju zlosť obrátila proti mne. Vraj som taká a hentaká, a ona nedovolí, aby ma jej vlastný manžel obtrtkával priamo v JEJ vlastnom byte a podobné kecy. Sprvu som jej nerozumela ani slovo. Úplne ma tým bláznivým výstupom dorazila. Až neskôr mi kamošky porozprávali, čo a ako sa tam zbehlo… No fakt, ja som si nič nevšimla! Vraj po mne Oto po celý čas, čo sme tam boli, podozrivo pokukoval a vyzliekal očami, až slintal. Že bolo viac než zrejmé, že ma mieni pri prvej vhodnej príležitosti prefiknúť. Vraj mal až penu okolo úst. Všetky to videli, len ja nie. To sa stáva. Fakt som bola uťahaná. A ešte k tomu – že keď som išla na záchod, chvíľku nato tiež vyšiel z obývačky. A to bolo tou poslednou kvapkou, ktorou pohár trpezlivosti pani domácej pretiekol. Pritom ja som Ota nestretla ani v hale, ani pri kúpeľni. Bolo to veľmi hlúpe. A celkom zbytočné…

Alica si nedala nič vysvetliť. Dokonca sa zopárkrát z bezpečnej vzdialenosti po mne aj zahnala, ale nejako vycítila, že by proti mne nemala šancu. Skončilo to tak, že sme si zbalili veci a aj s kamoškami sme odtiaľ vypadli. Proti žiarlivosti – nech by bola akokoľvek neodôvodnená, nepomôže nič. Absolútne nič. Je to ako rakovina. Zožerie vám srdce aj mozog. Ja to veľmi dobre poznám. Sama som príšerne žiarlivá. A liek na to neexistuje…Kočky to vzali celkom rozumne, športovo. Považovali za úplnú samozrejmosť, že pôjdu aj ony, hoci ich Alica nevyhadzovala. Ani im nevynadala do k*riev a poj*baných nymfomaniek. Pche, a práve ona! Ordinárna pražská štetka s vylízaným mozgom a vyťahanou škatuľou!

A tak sme sa opäť ocitli na ulici. Tentokrát nedobrovoľne. O pol tretej ráno. Nevedeli sme, kam teraz. Bez nálady sme sa pobrali rovno za nosom. Bližšie k centru mesta. Na uliciach nebolo ani živej duše. Nikde žiadny taxík, ani nikto, kto by nás nasmeroval do nejakého hotela, kde by nás aj v takom čase ubytovali. Iba Linda sa tam trochu vyznala, no tiež nie veľmi… Zakrátko sme vošli do rušnejšej časti Prahy, kde i teraz kypel život. Pred jedným barom sme pristavili skupinu štyroch chalanov. Takých sopliakov. Zaručene to nemalo ani osemnásť rokov. Spýtali sme sa, či nám nevedia poradiť, kde by sme mohli prespať. Bolo to neuveriteľné – hneď na prvý raz sme trafili do čierneho. Mali sme šťastie. Ževraj vedia o jednom prázdnom byte. Skákali sme od nadšenia. Vraj tam môžeme byť, ako dlho budeme chcieť. Keď sme im povedali, že sme tam len na dva týždne, odpovedali, že to bude dobré za tisícku. Okamžite sme súhlasili. Čo už pre nás znamenala jedna tisícka? Nič!“…..POKRAČOVANIE NABUDÚCE.