olitat

A Žanetin príbeh ešte zďaleka neskončil…

„Z tých štyroch pražských šuhajkov, ktorí nám na dva týždne za českú tisícku ponúkli ubytko, nás tam dvaja z nich odviedli. Dali nám kľúče, vzali od nás prachy a povedali, že presne o 14 dní si po tie kľúče znovu prídu a – zmizli. Nič viac od nás nechceli. Ani vtedy, ani potom. Nasledujúcich 13 dní sme ich ani raz nevideli. Až v deň nášho odchodu sa opäť objavili, ako sľúbili. Vôbec neviem, čo boli zač…Ten byt nebol bohviečo. Akurát že sme mali strechu nad hlavou. Nebol tam nijaký nábytok, ani tam netiekla voda. Ani teplá, ale ani studená. Žiadna. Keďže sme nemali spacáky, vybrali sme sa na prieskum okolia. Hneď pri prvých kontajneroch sme našli vyhodené matrace. Povnášali sme ich do bytu, oprášili, ako sa dalo, pozakrývali ich uterákmi a osuškami a postele boli hotové. Spali sme ako kráľovné. Na druhý deň sme kúpili nejaké deky. Bolo to super. Bez problémov by sme tam vydržali. Iba tá voda nám chýbala. Vyriešili sme to tak, že sme sa každý deň /niekedy aj dvakrát za deň/ chodievali poumývať na stanicu. Boli tam aj sprchy, tak sme to využili. Stravovali sme sa v reštauráciách. Prachov sme predsa mali dosť a dosť…

Večer čo večer sme sa vyobliekali a išli šliapať chodník. Vždy na to isté miesto. Zvyčajne sme začínali okolo desiatej a končili o druhej, tretej ráno. Podľa toho, ako sme sa cítili, aké bolo počasie a aký bol práve záujem o naše služby. Pod desiatich som ani raz nešla. Keď toho jedna z nás mala už plné zuby, zapichli sme to a išli sa ešte trochu zabaviť do nejakého nočného podniku. Tam ich bolo ako smetí. Jeden vedľa druhého, otvorených až do rána. Alebo aj nonstop. Bolo to super. Potom sme celý deň prespali. My štyri sme sa stále držali spolu. Ani raz sa nestalo, žeby sa niektorá z nás nadlhšie stratila z očí. Samozrejme, okrem kefovačiek. Pri tom bola každá sama. Ale inak sme jedna na druhú dávali pozor… Presne po dvoch týždňoch sme odovzdali kľúče od bytu. Bolo to čudné, ale tá naša Bratislava nám predsa len chýbala. Bratislava, kamoši, dokonca aj rodiny. Príbuzní a tak. Aj tá problematicky udržiavaná hygiena nám už začala pekne liezť na nervy. Túžila som po vani. Tak sme sa teda vrátili domov. Taxíkom.“

Výňatok z autentického rozhovoru:

olitat: „Vedela by si odhadnúť, koľko peňazí si za tie dva týždne zarobila?“ Žaneta: „Asi 4.000 eur.“ „Prosím?!“ „Ale áno, dobre počuješ. Okolo 4.000. Veď si to zrátaj. Najmenej desať klientov za večer, za viac než českú tisícku za kus, každý deň dva týždne. Veľa som však aj minula. Už v Prahe. Vtedy sa tam žilo za oveľa väčší peniaz ako u nás. A asi to je takisto aj dnes. Drahé stravovanie, taxíky, nočné bary. Aj sme si tam všeličo nakúpili. Domov som priniesla asi dva a pol. Aj tie sa za pár týždňov rozkotúľali. Po známej osi. Ani neviem, kam. Zase – na diskotékach a na nejaké oblečenie, kozmetiku…“ „Rada nakupuješ?“ „Veľmi rada. Ako maniak.“ „Čo?“ „Veci. Hocijaké. Na seba.“ „Aj nejakú elektroniku? Alebo trebárs šperky?“ „Nie, to ma nebaví. Najradšej si kupujem oblečenie a kozmetiku. Pre seba.“ „Ozaj – šperky. Nevidím na tebe ani jeden.“ „Nijako zvlášť po nich netúžim. Iba náušnice nosím rada.“ „Zlaté?“ „Vôbec nie. Ja si na seba navlečiem aj hocijaký jarmočný brak. Len nech sa mi páči a pristane mi.“ „Stalo sa niekedy, že ti v tej Prahe nejaký zákazník odmietol za vykonané služby zaplatiť?“ „Nie. Ani raz.“ „Ani tvojim kamoškám?“ „Pokiaľ viem, tak ani jednej.“ „A nebála si sa občas, keď ťa daktorý zákazník viezol na tie opustené miesta, že by ti mohol ublížiť?“ „Vôbec nie. Bol to jednoducho obchod ako každý iný. On vedel, čo chce, a ja som mu povedala, za čo to môže dostať. To bolo všetko. A keď už raz pristal na moju cenu, obchod bol uzavretý.“ „Vieš, že existujú rôzni úchyláci, sadisti a iní zvrhlíci, ktorí…“ „Jasné, že viem.“ „A nikdy ti nenapadlo, že môžeš natrafiť práve na takého, ktorý by ťa za prvým rohom schuti zamordoval? Len tak – pre potešenie, zo špásu…“ „Čože ja viem… Ani nie. Ja viem, že to je hlúposť, ale ja mám taký pocit, že MNE sa nič nemôže stať.“ „To si mysleli mnohí. A mnohí z tých mnohých sú už aj po smrti.“ „Ja nad takými vecami nerozmýšľam. Ak ma niekto napadne, dáko si už poradím.“ „Naozaj sa ti nikdy nestalo, že by na teba ktosi zaútočil?“ „Jáááj, keď tak o tom hovoríš… A vieš, že stalo? Raz. Jeden ma takmer zabil…“ …..POKRAČOVANIE NABUDÚCE.